Som presvedčený, že môže, ale rozhodne nie zo zotrvačnosti. Ficovej vláde čoskoro začne plynúť posledný rok tohto volebného obdobia, a ak pravica nedospeje k náležitým odpovediam na dve základné otázky a svojimi konkrétnymi krokmi neposkytne svojmu voličovi trochu nádeje, tak Smer nemusí robiť nič a bude vo svojom panovaní nad Slovenskom pokračovať.
Prvou otázkou je, prečo by bolo dobre poraziť súčasnú vládu? O tom opozícia hovorí zdanlivo stále. Lenže, ak chceme byť spravodliví (a veľa potenciálnych pravicových voličov má inštinkt pre spravodlivosť), tak musíme uznať, že tieto reči bývajú často dosť nedôveryhodné. Mnoho krát ide o apriórnu démonizáciu politického súpera len preto, lebo je politickým súperom. Navyše sa mu často vyčítajú i veci, v ktorých ani niektoré opozičné strany nemajú celkom čisté svedomie z časov, keď vládli ony. Zásadným dôvodom, kvôli ktorému je potrebné vo voľbách poraziť Smer, je jeho dominantné politické pôsobenie. Dominantné postavenie politickej strany neprináša stabilitu spoločnosti, v ktorej vládne, ale je o tom, že všetko podriadi svojim záujmom a svojmu videniu. Dôsledkom toho nie je iba zvetrávanie demokratickej plurality, ale i postupná strata spoločenskej dynamiky. Dominantná strana si rozparceluje štát a usiluje sa tento stav zabetónovať. Ani veľmi nemôže inak. „Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne…“ znie známy a veľmi presný výrok anglického poslanca lorda Actona z druhej polovice 19.storočia. Ak chceme aby sa u nás nemuselo všetko vybavovať len cez stranícku nomenklatúru Smeru, a ak chceme, aby Slovensko držalo krok v dynamizme vývoja v Európe a vo svete, tak musíme urobiť všetko preto, aby Smer stratil svoje dominantné postavenie. Preto je povinnosťou pravice, aby sa usilovala Fica poraziť.
Po druhé je to téma „zlepenec“. Už za Mečiara tak posmešne označovali vlády Jozefa Moravčíka a Mikuláša Dzurindu. Potom túto rétoriku prebral, a to celkom úspešne Fico. Úspešne preto, lebo i v tábore pravice prevládla akási nechuť prekonávať malé stranícke záujmy, hľadať kompromisy pre spoločný postup, ustúpiť v čiastkovom v prospech zásadného, a čaká sa na akéhosi pravicového mesiáša, ktorý strhne všetkých. Ale to by sme sa načakali! Veď základom demokratickej plurality je práve „zlepenec“ rôznych spoločenských zámerov, hodnôt, záujmov a videní. Ide o to, aby sa z takéhoto prepletenca rozličných vôlí, dalo ukovať aj niečo akcieschopné. Isteže, každý by rád vládol sám. Ale to by potom o ňom platilo to isté, čo o dominujúcom Ficovom Smere. Demokratickou hodnotou je, že správa vecí verejných je pod verejnou kontrolou. Že má hranice. A tie hranice vytvára účasť viacerých na moci. Keby sa vo všetkom dohodli, tak by to bol kartel, a ten by smeroval k dominancii. Je dobre, ak je medzi tými, čo sa podieľajú na vláde rivalita. Táto rivalita nie je znakom nestability, ale je nástrojom kontroly a zdrojom spoločenskej dynamiky. Práve „zlepenec“ je demokratickou hodnotou.
Ak by pravicové strany dokázali dospieť k takýmto odpovediam, tak by už z týchto odpovedí vyplývala i stratégia. Teda čo by mali urobiť, aby porazili Fica. Keď hovorím o pravici, mám na mysli v podstate všetky opozičné parlamentné strany. Bez ohľadu na to, či sú staré alebo nové, či liberálne alebo konzervatívne.
A čo by teda mali robiť, ak by sa dokázali zhodnúť na tom, že je nutné zastaviť dominanciu vlády Smeru, a že „zlepenec“ je pozitívnou demokratickou hodnotou? Predovšetkým by mali začať rokovať. Nie potichu v kuloároch parlamentu. Transparente, pred očami občanov. Aby to potenciálny voliči pravice videli, a aby im to dalo nádej, že sa pravica organizuje. Výsledkom takýchto rokovaní by mala byť najskôr dohoda o spoločnom postupe po voľbách. Teda, že pôjdu buď spoločne do vlády, alebo do opozície. Hra na psiu hlavu, kto by bol “za misu šošovice” ochotný poskytnúť svojich pár poslancov pre Ficovu dominantnú vládu sa tým musí skončiť! Na takej primitívnej hre nikto nezarobí, len sa ňou zdôrazňuje, aký je Smer silný. A pritom ani v pre neho najpriaznivejších prieskumoch verejnej mienky nemá väčšinu. A prehral prezidentské voľby. Dohoda pravice o spoločnom postupe po voľbách by mu začala uberať politický kyslík.
Druhým krokom k porážke Smeru by malo byť rokovanie o budúcom programe pravicovej vlády. Po nešťastnej skúsenosti s predčasným pádom vlády Ivety Radičovej je potrebné presvedčiť i seba, ale hlavne potenciálnych pravicových voličov, že sa pravicové strany dokázali poučiť. Ich extrémne politické požiadavky budú musieť ustúpiť tomu, čo je pre ne všetky, a hlavne pre drvivú väčšinu voličov, naozaj spoločne dôležité. Aby sme žili v slušnej, slobodnej a demokratickej krajine s pluralistickým režimom.
Tak málo stačí, aby Ficova éra skončila.