KDH využilo vhodnú príležitosť, získalo politickú iniciatívu a presadilo svoj dlhodobý programový zámer

Henry Kissinger vo svojej knihe Umenie diplomacie spomína epizódu z Krymskej vojny v roku 1854, keď vtedy ešte budúci Železný kancelár Bismarck odporúčal pruskej vláde, aby Prusko využilo roztržku svojho tradičného spojenca Rakúska s Ruskom a zaútočilo na naň. Bismarck tým už vtedy sledoval základy budúcej stratégie zjednotenia Nemecka pod vedením Pruska. Rakúsko, ako najväčší nemecký štát, bolo v tom čase nielen spojencom, ale predovšetkým rivalom. To však Bismarck vo svojej výzve pruskej vláde v dobe Krymskej vojny nenapísal. Ako dôvod uviedol iba lakonické vyjadrenie, že sa „naskytla vhodná príležitosť“. Pretože v reálnom politickom živote sa strategické zámery nedajú presadzovať inak, ako využívaním vhodných príležitostí. Kresťanskí demokrati vo svojom zápase o zakotvenie ochrany tradičnej rodiny v ústave predviedli i v tomto čase na Slovensku pozoruhodný a úspešný príklad takéhoto politického realizmu.

O čo vlastne išlo? Predovšetkým nejde o novú definíciu rodiny. Nová ústavná definícia preberá jestvujúci právny stav, založený platným zákonom o rodine. Nové je len to, že tento stav už nebude môcť zmeniť akákoľvek vládna väčšina v budúcnosti, ale iba ústavná väčšina. S takýmto konzervatívnym stanoviskom samozrejme nemusí každý súhlasiť. V demokracii je však treba rešpektovať, že tento dlhodobý zámer KDH je legitímny, má naň také isté právo, ako majú iné politické sily právo na svoje programové ciele. Aby však politická strana, ktorá dlhodobo v parlamentných voľbách osciluje okolo desiatich percent, mohla presadiť ústavnú zmenu, potrebuje na to partnerov. Bolo by možno romantické, ale nemúdre, keby takáto strana premrhala príležitosť presadiť svoj dlhodobý a verejne prezentovaný zámer len preto, lebo sa na jeho presadenie vyskytne partner, ktorý inak nie je jej tradičným spojencom. Príležitosť zapísať definíciu prirodzenej rodiny do ústavy padla kresťanským demokratom tak trochu neočakávane akoby z neba, a dozaista súvisela i s predvolebným zápasom o prezidentské kreslo. KDH by však bolo na hlavu padnuté, keby túto šancu odmietlo. Šlo predsa o dlhodobý programový zámer.

Druhá otázka je, akú cenu za to KDH zaplatilo. Smer požadoval akúsi justičnú reformu, ktorej základom mali byť bezpečnostné previerky sudcov. To, čo napokon parlament prijal, nie je žiadnou reformou, pretože sa tým v súdnictve v reálnom živote nič nezmení. Režim preskúmavania spôsobilosti na výkon funkcie sudcu síce umožňuje využiť i poznatky NBÚ, avšak rozhodnutie o tom, ako sa s nimi bude nakladať už nebude spadať do pôsobnosti vládnej moci, a to ešte s viacnásobnými poistkami proti zneužitiu. Žiaden sudca, ani statočný, ani nehodný, na základe týchto ustanovené o funkciou nepríde. Jediná skutočná zmena novej ústavnej úpravy v oblasti súdnictva je, že predsedom Súdnej rady už nebude predseda Najvyššieho súdu. Keďže však i v tomto prípade už zrejme doterajší neobľúbený predseda končí, tak to už je tak trochu jedno. Zmena ústavy v oblasti súdnictva možno nespĺňa estetické ústavné požiadavky ústavných právnikov (som rád, že na výsledných formuláciách som sa nemusel podieľať), rozhodne nenapĺňa politické proklamácie bývalého kandidáta na prezidenta o očiste súdnej moci, avšak umožnila Smeru nestratiť pri hlasovaní za zmenu ústavy tvár. Nepomôže, ale neuškodí.

A čo tým dosiahol Smer? Podľa mňa nič. Pomohol kresťanským demokratom presadiť ich konzervatívnu agendu a choroby súdnictva nevylieči. Keby aj vznikol akýsi širší politický pakt medzi Smerom a KDH, tak ako sa to usilovali interpretovať pravicoví rivali kresťanských demokratov, každý skúsený politik vie, že akékoľvek puto takéhoto paktu prestane mať zaväzujúcu silu minútu po schválení novely ústavy. Osobne som presvedčený, že takýto pakt nejestvuje, neviem o ňom, a keby existoval, bol by som proti nemu.  Napriek tomu však schválenie novely ústavy bolo mimoriadne dôležité pre predsedu Smeru. Robert Fico musel čeliť námietkam voči navrhovanej zmene ústavy, a to tak zvnútra svojej strany, ako aj zo strany európskych socialistov. Celkom pravdivo mu vyčítali, že ide o pravicovú agendu. Ibaže Fico sa do nej namočil ešte v čase, keď chcel byť veľkorysým „otcom vlasti“ pre celé Slovensko. Keby potom ustúpil, znamenalo by to, že už celkom suverénne svoju stranu neovláda. Schválenie novely ústavy jeho neotrasiteľnú pozíciu v strane znovu potvrdilo.

KDH využilo vhodnú príležitosť, získalo politickú iniciatívu a presadilo svoj dlhodobý programový zámer, a to i napriek tomu, že na to samo nemalo dosť síl. Preukázalo tým neočakávanú mieru politického realizmu a Železný kancelár by istotne nešetril slovami uznania.

Iná otázka samozrejme je, ako to vyhodnotia voliči. To v čase Bismarckovom nebolo tak významné.