Ten súčasný maďarský príklad je pre budúcnosť demokracie veľmi zaujímavý. Zdanlivo je to predsa výsledok volieb. Ich víťaz, politická strana Tisza, získala ústavnú väčšinu, a teda má mandát meniť aj základný zákon štátu. Prečo by teda nemohla zúčtovať aj s mocensky významnými funkciami, ktoré nie sú priamo naviazané na parlamentné voľby? Konkrétne, prečo by mal byť faul voči demokracii, keď si pomohli, aby odvolali prezidenta republiky, ktorý bol zvolený v parlamente? Osobitne, keď na jeho voľbu v druhom kole stačí aj jednoduchá väčšina. Nuž preto, lebo jestvujú demokratické pravidlá, ktoré sú aj nad ústavou. Ak ich ústava (ústavná väčšina) prestane rešpektovať, tak prestane byť demokratickou. A takým pravidlom, s ktorým nemožno ľubovoľne nakladať, je medzi inými aj rešpektovanie rozdelenia moci. Súčasťou tohto rozdelenia sú aj rôzne dĺžky funkčného obdobia ústavných orgánov, Nie náhodou niektoré nebývajú totožné s volebným obdobím parlamentu. Isteže, ústavná väčšina v parlamentne má silu funkčné obdobie takých orgánov prispôsobiť svojmu, ale tým zasahuje do ústavou predpokladaného rozdelenia mocenských oprávnení a podriaďuje ich svojej vôli. Ústavná väčšina by takto mala silu napríklad aj na to, aby zakázala niekomu, kto sa jej znepáči, kandidovať vo voľbách. Nie, v demokracii ani ústavná väčšina nemôže robiť čokoľvek. I keď na to má hlasovaciu silu. Nezabudnime, že i za komunizmu sme tu mali ústavy, len sme nemali demokraciu.
A nechoďte na mňa s tým, že ten prezident bol Orbanovou bábkou. Asi bol. Ale demokratické usporiadanie spoločnosti je citlivý konštrukt. Nemožno s ním nakladať podľa toho, či je niekto bábka, alebo oplan, ale len a jedine podľa toho, ako zabezpečiť, aby toto citlivé usporiadanie zostalo vládou ľudu. Všetkého ľudu, priatelia, nie iba tých, čo minulý mesiac vyhrali parlamentné voľby. Aj komunisti v roku 1946 v Československu vyhrali, ale to im nedalo mandát, aby tu potom vládli sami štyridsať rokov.
Včera sme si pripomenuli výročie Francúzskej revolúcie. Zvrhla odporný, zatuchnutý režim, v ktorom privilegované vrstvy s pohŕdaním šliapali po tých najzákladnejších ľudských právach drvivej väčšiny francúzskeho ľudu. Nádherné heslá „Liberté, égalité, fraternité“ však potom premotivovaní, revoluční radikáli utopili v krvi. Trvalo potom nejakých sto rokov, kým táto úžasná európska krajina našla novú rovnováhu, politickú i ekonomickú. Neprepadnime nebezpečnej ilúzii, keď sa nám stav vecí verejných nepáči, že už nemôže byť horšie! Môže. Vždy môže. A často to prichádza s ušľachtilým programom. Preto toľko píšem o tom, že potrebujeme v spoločnosti dialóg i s druhou stranou. Iba tak sa dá postupne budovať lepšia budúcnosť. Nestačí dobyť Bastillu a všetkých poslať pod gilotínu. Alebo dobyť parlament a s tými, čo budú porazení, urobiť krátky proces. Lebo v takom prípade tí, čo budú opití svojim víťazstvom ani nespozorujú, kedy začne ich revolúcia požierať svoje deti.