Myslím si, že v našom verejnom diskurze všetci dosť preháňajú. Samozrejme, je to problém, ak by k bezpečnostným kamerám na komunikáciách mala prístup cudzia mocnosť. Ale ministerstvo vnútra postupovalo správne, keď po upozornení nechalo vec preveriť bezpečnostnému úradu a na základe jeho posudku nebezpečné kamery nerozmiestni. A Progresívne Slovensko si plnilo svoju povinnosť ako opozičná strana, keď to dokázalo zistiť a upozorniť na to. Má u mňa v tejto veci dobrý bod. Vlastne takto má pluralitná demokracia fungovať. Rozruch, ktorý to vyvolalo podľa mňa nie je primeraný.
A podobne sa mi vidí, že aj tá vzrušená rozprava o biskupovi Vojtaššákovi sa posunula niekam, kde už si každý hľadí vzrušene obhájiť hlavne vlastnú pozíciu a biskup je v nej tak trochu ako Pilát v kréde. Veď o čo naozaj ide? Biskupská konferencia oznámila, že v procese svätorečenia sa zavŕšila jedna etapa. Myslím, že šlo o jeho životopis. Samotné konanie ešte iba príde. A vieme, že také konanie môže trvať aj dvesto rokov. A skúmajú sa v ňom aj pochybné skutky tých, o koho v konaní ide, a to veľmi rigorózne. Kedysi v tomto konaní vystupoval tzv. advocatus diaboli, ktorý na ne poukazoval. A ak nedostal uspokojivé odpovede, konanie nemohlo pokračovať. Dnes je to tzv. promótor spravodlivosti v diecézach a Vatikán si na to veľmi starostlivo prizýva kompetentných svedkov zvonka. Biskup Vojtaššák tejto procedúre nijako neunikne, a osobne som presvedčený, že jeho cesta na oltáre je ešte úplne v nedohľadne.
Iste, je tu samozrejme na mieste oveľa hlbšia úvaha, či vieme akceptovať, ak sa niekto, kto spácha niečo hrozné, napokon zmení. Ako kresťania by sme mali nielen veriť v Božie milosrdenstvo, ale aj sami byť pripravení naozaj odpustiť. Ostatne, platí to aj v sekulárnom prostredí. Čoskoro si pripomenieme výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Sovietom sa vtedy nepodarilo presadiť plánované politické riešenie (robotnícko-roľnícku vládu), tak uniesli Dubčeka a dotiahli ďalších členov vedenia štátu a strany, aby ich prinútili podpísať ponižujúce Moskovské protokoly. Jediný statočný, ktorý ich nepodpísal bol František Kriegel. Bolo to neskutočne odvážne gesto. Ale ten istý František Kriegel bol dvadsať rokov predtým tiež jednou z kľúčových postáv komunistického prevratu. A aj mnohí skvelí a statoční spisovatelia, vystupujúci neskôr proti totalitnému režimu, často potom kruto prenasledovaní, v jeho počiatkoch oslavovali justičné vraždy, s ktorými v päťdesiatych rokoch minulého storočia onen režim začínal. Ján Vojtaššák je jednou z veľmi podobných postáv našej dramatickej histórie. Nebolo jednoduché prežiť ju bez toho, aby nikdy nepodľahli pokušeniam, alebo strachu, ktoré jednotlivé jej etapy prinášali.
Ja viem, že k tzv. uhorkovej sezóne patrí aj trochu vzrušeného preháňania. Ale nestraťme schopnosť rozlišovať medzi tým, čo je podstatné, s čím treba naozaj naliehavo niečo robiť, a čo je len prestrelka medzi záujmami a predstavami rozličných skupín ľudí, usilujúcich sa v pluralitnej spoločnosti nejako zaujať. Využime tento čas radšej na úvahy o tom, ako pripraviť lepšiu budúcnosť!