Trinástka

V sobotňajších voľbách dominovala na Slovensku číslovka trinásť. Volili sme trinásť europoslancov a k volebným urnám sa nás dostavilo trinásť percent voličov. Pre kresťanských demokratov to bolo ešte o jednu trinástku navyše, pretože práve toľko percent získal jej parlamentný reprezentant – Kresťanskodemokratické hnutie. Každá z týchto trinástok bola iná. Prvá je náš osud, druhá je sklamaním a tretia azda povzbudením.

Najskôr sa zamyslime nad tými trinástimi percentami pre KDH. Po desaťročiach je to najlepší percentuálny výsledok. Kresťanská demokracia už potrebovala povzbudenie, aby nestratila chuť a energiu ruvať sa o lepší svet. KDH sa umiestnilo na druhej pozícii, s odstupom za Smerom, avšak s odstupom, ktorý sa v týchto voľbách znížil oproti predchádzajúcim, i oproti prieskumom verejnej mienky, a taktiež s odstupom voči ďalším nekomunistickým pravicovým a maďarským stranám. Tento odstup sa naopak zvýšil v pomere k prieskumom i predchádzajúcim voľbám. Kresťanskí demokrati majú dôvod na skromnú a krátku oslavu.

Ale pozor! Nesmieme zaspať na vavrínoch! Tie výsledky sú relatívne. Všetky vyplývajú z dramaticky nízkej volebnej účasti. Sú predovšetkým dôsledkom toho, ako boli politické strany schopné mobilizovať svojich voličov. Kresťanským demokratom sa to podarilo lepšie ako ostatným pravicovým stranám. A myslím si, že to bolo predovšetkým vďaka ideologickej mobilizácii. Podarilo sa vytvoriť atmosféru ideologického konfliktu, v ktorej tí, čo tomuto konfliktu porozumeli, prišli voliť. Líderka kandidátky, i zameranie volebnej kampane KDH, zodpovedali tomuto ideologickému kontextu eurovolieb. Napokon, podľa môjho názoru, práve vďaka tejto atmosfére sa prekrúžkoval z kandidátky Matovičovej eskadry aj známy evanjelizátor Branislav Škripek. I to by pre kresťanov na Slovensku mohla byť potešiteľná správa.

Lenže prílišná ideologizácia politického zápasu vedie často k uzavieraniu sa voči iným ľuďom a iným témam. Vytvára obraz sveta, ktorý sa môže odtrhnúť od dynamiky toho reálneho. Keby boli budúcu sobotu iné voľby, také, čo by pritiahli sedemdesiat percent voličov, koľko by asi z tých zvyšných 57 percent, oproti tým, čo prišli minulú sobotu, boli nejakí ďalší naši? Pretože tí, čo porozumeli našej hlavnej téme, našej ideologickej mobilizácii, tí už prišli. V pomere k vyššej účasti, by to však už samo zďaleka nestačilo.

Navyše, za prílišnú ideologizáciu politiky sa občas dosť draho platí. Ak má byť totiž presvedčivá, tak môže spôsobiť, že jej predstavitelia sa stanú jej rukojemníkmi. Aby zostali dôslední, musia niekedy robiť kompromisy a ústupky v iných veciach, v takých, ktoré zasa iní voliči považujú za významné. A buďme si istí, že obratní politickí rivali takúto ideologickú skostnatenosť dokážu vždy dokonale využiť vo svoj prospech. Alebo aspoň v náš neprospech. Ústavná bitka o previerky sudcov je príkladom takejto dilemy.

Ak má mať kresťanská demokracia trinásť (a i viac) percent aj v podstatne bohatšie navštevovaných parlamentných voľbách, ktoré budú o dva roky, tak by malo toto pokušenie prílišnej ideologickej zviazanosti svojej politiky prekonať. Musí byť otvorená i ľuďom, ideám a témam, ktorí tomuto ideologickému kontextu nerozumejú, alebo ho nepoznajú, ba i tým, čo ho možno nechcú, ale želajú si len poctivú nekomunistickú a spravodlivú spoločnosť. Tam všade môže byť KDH dôstojnou, stabilnou a dôveryhodnou politickou silou, avšak iba vtedy, ak sa neuzavrie do príliš zideologizovaného sveta „svojich“.

A napokon ešte niekoľko slov k tej trinástke, na ktorú väčšina z nás hrdí nie sme. Ak môže byť rekordom aj minimum, tak sme sa v sobotu stali rekordérmi v našom historickom a i súčasnom európskom kontexte. Je to vážny signál o prehlbujúcom sa odcudzení politickej reprezentácie od voličov. V prvom rade je to účet za stav nášho verejného života. Ak som vyššie varoval pred, aby sme politiku príliš ideologicky „nezošnorovali“, tak zas naopak zdôrazňujem, že ideály by sa z politiky stratiť nemali. Ak sa tak deje, tak sa pred našimi očami mení na biznis a na bezohľadnú honbu za osobným a prípadne straníckym prospechom. To nemôže nadchnúť žiadneho voliča.

Až v druhom rade sú to i volebné pravidlá. Pri straníckych kandidátnych listinách síce môžeme dať nejakej osobnosti krúžok, ale v prvom rade volíme stranu. A to i keby sme nechceli. Vnucujeme tak čosi voličovi, ktorý potom reaguje často celkom prirodzene: vykašle sa na to. Myslím si, že je čas na zmenu volebného systému. Tak, ako je to v najstaršej parlamentnej demokracii, vo Veľkej Británii. Nech je toľko volebných obvodov, koľko máme mandátov a v každom si zvoľme priamo jednu osobnosť. Čisté ako krištáľ!

A keby sme už boli pri tom, tak podľa toho môžeme definitívne upraviť aj územnosprávne členenie Slovenska na nový počet krajov. Na trinásť.