Vo svojom dnešnom nedeľnom zamyslení sa ešte vrátim k pokoju, o ktorom hovoril pápež Lev bezprostredne po svojom zvolení. Pretože dnes sa v katolíckych kostoloch číta epizóda, v ktorej sa ten, koho rímsky biskup zastupuje, teda Ježiš lúči so svojimi učeníkmi a tam vravel tiež o pokoji. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam,“ vraví ich (a dúfajme, že aj náš) Majster. Aby však bolo jasné o akom pokoji hovorí vo chvíli, keď ho, a aj ich, nečaká naozaj nič pokojné, ešte dodáva: „Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ Pretože jeho pokoj nie je útek pred zápasmi našich životov. Lebo nám by sa páčil taký, ktorý by nás pred nimi uchránil. Aby sme sa im vyhli. Ibaže sme dostali dar života práve preto, aby sme práve v nich hľadali vždy to, čo je mravne dobré. A za to bojovali. Potom sa nemusíme ničoho báť. O takom pokoji hovoril Ježiš len malú chvíľu pred tým, ako vyšiel vybojovať svoj posledný ľudský boj na tejto Zemi. Je to pokoj, ktorý vyzýva k odvahe v týchto zápasoch: „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje!“ povedal vtedy mužom v miestnosti, kde s napätím, čo ich čaká večerali, a vlastne nám všetkým. V tomto duchu aj teraz, keď hovorí jeho aktuálny pozemský zástupca o mieri, zdôrazňuje, že to musí byť mier spravodlivý. Nie útek pred silou nespravodlivého. Nie ústup pred tým, čo je nemorálne. O taký pokoj (mier) prosme!