Slabé povahy, ľudia popletení ruskou propagandou a ľudia, čo z rozličných dôvodov obhajujú ruské záujmy v demokratických krajinách, radi využívajú argument, že oni sú vlastne len realisti. Mnohí slovom uznávajú, že vpádom do Ukrajiny Rusko porušilo medzinárodné právo (vlastne asi nikto ani nehovorí, že to neurobilo), ale vraj sa treba zmieriť s tým, že to, čo si vydobylo, to už Ukrajina naspäť nezíska. A preto sa vraj treba čo najskôr s Rusmi dohodnúť, jednak aby prestalo to krviprelievanie, ale aj preto, lebo Rusi vyhrávajú.
Lenže politická a vojenská realita je celkom iná. Ruská stratégia je vyčerpať protivníka a zlomiť jeho fyzickú, ale hlavne morálnu silu. V prípade bezprostredného vojenského protivníka, teda brániacej sa Ukrajiny, je to oboje, a v prípade Západu, je to hlavne to druhé. Preto nerealistické je si myslieť, že by Kremeľ mohol súhlasiť s akýmkoľvek, čo i len krátkodobým zastavením bojov. Nemôže predsa pripustiť, aby si protivník čo len trochu oddýchol a prípadne preskupil svoje sily. Lebo vojensky Rusko nevyhráva. Nepodarilo sa mu dobyť Kyjev a to, čo na Ukrajine získal, je len o málo viac, ako to, čoho sa mu podarilo zmocniť ešte bez boja. Putinov režim však má jednu nespornú mocenskú výhodu: môže si dovoliť byť bezohľadnejší voči vlastnému obyvateľstvu. Jeho mocenskú pozíciu to v podmienkach, ktoré vďaka vojne zaviedol, neotrasie ani neprimerané množstvo obetí na životoch v jeho vlastnom vojsku.
Ako sa dá proti tejto stratégii bojovať? Predovšetkým nerobiť si ilúzie, že to môže bezbolestne skončiť.
Po druhé, Západ, alebo to, čo z neho ešte zostalo, si musí naplno uvedomiť, že stratégiu vyčerpať morálnu silu protivníka uplatňuje Rusko veľmi cieľavedome predovšetkým proti Západu. A podľa toho sa aj správať. I voči piatym kolónam na území vlastných štátov. Boj o mysle a srdcia popletených voličov by sa mal stať strategickou prioritou.
Po tretie, rokovať, ale dôsledne požadovať návrat k rešpektovaniu medzinárodného práva a všetkých ním uznávaných hraníc. Vrátane Krymu. Nejestvujú žiadne historické nároky, jestvuje len momentálny stav, ktorý chráni právo. Toto je zásadná téza, pri ktorej neslobodno pripúšťať kompromis, lebo inak by sme sa so železnou logikou vrátili do džungle, kde silnejší berie. K Hitlerovmu novému svetovému poriadku, ktorý je vlastne tým starým, čo sa ľudstvo po tisícročia usiluje kultivovať a prekonať.
Po štvrté, bolo by dobre intenzívne rokovať aj s mocnosťami, ktoré dnes podporujú, alebo neodsudzujú Rusko. S Čínou, s Tureckom, s Indiou a ďalšími. Pokúsiť sa získať ich pre politiku, že i pre nich by mohlo byť výhodnejšie spolupracovať so Západom, ako s Ruskom.
A napokon po piate, to najťažšie, ale najdôležitejšie: sústrediť sily a bojovať. Vytvoriť flexibilnú spojeneckú štruktúru na obranu otvorenej demokracie, ktorú nebudú môcť blokovať štáty, čo si neuvedomujú, že súčasný ruský imperiálny režim ohrozuje aj ich, alebo im to dokonca vyhovuje. A súčasťou tejto štruktúry nemôže nebyť Ukrajina.