Asi nikto, kto realisticky uvažuje, nemohol čakať, že referendum, v ktorom sme hlasovali v sobotu, bude platné. Ale mohlo svojou účasťou vystaviť účet súčasnej vláde. Nuž ale to by musela byť naozaj relevantná účasť. To sa nepodarilo. Nemôžeme cez to len tak prejsť a povedať si, že ideme ďalej. Účasť v ľudovom hlasovaní je podľa našej ústavy veľmi dôležitým parametrom a mali by sme mu preto venovať náležitú pozornosť. A to hlavne v tomto prípade, keď bola účasť naozaj nízka. Kto chce vo verejnom živote vydržať dlhšie, nevyhne sa občas aj prehrám. Nemusí to byť ale vždy katastrofa. Zlé je, ak si prehru nechce ani pripustiť, postupne sa do nej zamotáva a po menšom neúspechu sa z neho vyvinú oveľa horšie porážky a výsledkom môže byť potom aj definitívny koniec. Ale z bežnej prehry sa múdri bojovníci môžu poučiť a na tom stavať možnosť budúcich víťazstiev.
Víkendové referendum bolo pre opozičné strany fiaskom. Namiesto vláde, vystavilo účet skôr opozícii. Bolo by chybou si nahovárať niečo iné, alebo sa vyhovárať na to, že je dovolenkový čas, alebo, že prezident vypustil jednu otázku. Súper bude vždy robiť, čo sa robiť dá. I my by sme to robili. Rovnako nemúdre je očakávať, alebo sa dokonca tešiť, že sa v tom neúspechu vykúpu iba Demokrati, lebo celú akciu spustili a nedohodli sa s ostatnou opozíciou. O ľudové hlasovanie požiadalo vyše 380 tisíc voličov, ktorí podpísali petíciu s názvom „Stačilo Fica“. Je to vyše štyrikrát viac, než vo voľbách volilo stranu Demokrati. Lebo to boli voliči, čo sa nechali presvedčiť na jedinú agendu, ktorá je vlastne všetkým súčasným opozičným stranám spoločná. V sobotu sa ukázalo nielen to, že opozičné strany nedokázali v kampani pred referendom spolupracovať, ale zároveň aj to, že táto agenda zďaleka nepostačuje. A z toho by bolo užitočné sa poučiť. Je dobre, že do parlamentných volieb zostáva ešte vyše roka, takže sa s tým ešte dá niečo urobiť.
Poučenie číslo jedna by malo byť, že teraz nie je čas na to, aby sa jednotlivé opozičné strany usilovali predovšetkým vymedzovať voči ostatným. Buď budú hrať spoločnú hru, alebo spoločne prehrajú voľby. Ak sa teraz nedokázali dohodnúť na jasnej podpore otázok, ktoré vlastne všetky vo svojich politických vystúpeniach na tribúnach a v médiách neustále podporujú, tak ako sa chcú dohodnúť na tom, čo budú v budúcej vláde robiť? Ako napríklad urobiť reformu dôchodkového systému, keď sa nám rodí stále menej detí, nikomu sa nechce chodiť do dôchodku neskôr, ale zároveň sa neodvážime povedať niečo, čo bude pre mnohých voličov nepríjemné? Iste, každá z opozičných strán má svoju vlastnú „orbu“, či „tresk“, ale každá inú. Hlavne takú, čo im pomôže zaujať výsek svojich voličov a odlíšiť sa od ostatných rivalov na tej našej strane politickej barikády. Lenže vládnuť, to bude, milí moji opoziční priatelia, úplne iné kafé! Ak sa o tomto nezačnete rozprávať čo najskôr, a spoločne hľadať, čo budete schopní robiť, tak zabudnite na nejaké sny o spoločnej kandidátke! Nebude ani spoločná vláda.
Poučenie číslo dva vyplýva z obsahu oboch otázok sobotňajšieho referenda. Nebude stačiť, ak z volieb urobíte, milé opozičné strany, čisto boj proti Ficovi a za obnovenie nástrojov na potrestanie (podľa nich kriminalizovanie) jeho politiky. Tieto otázky nedokázali pritiahnuť k referendovým urnám oveľa viac, ako polovicu voličov súčasných opozičných strán, ktorí ich volili v ostatných parlamentných voľbách. Bolo by dobre mať odvahu si konečne povedať, že nielen odborníci, ale aj „naši“ voliči očakávajú od alternatívy, teda zatiaľ od súčasných opozičných strán, aj inú agendu.
Ak sa opozícia dokáže z tohto referendového neúspechu poučiť, vyvodiť z toho novú inšpiráciu pre svoju prácu, tak celá akcia, napriek neutešenému výsledku, môže ešte privodiť pre Slovensko, i pre ňu, užitočné následky. Ak nie, tak skôr alebo neskôr sa sformuje nejaká platforma, možno v niektorej z existujúcich strán, alebo to bude celkom nová politická strana, ktorá opustí tú primitívnu politiku „všetko proti Ficovi“, a radšej sa zameria na dva kľúčové body: Po prvé na reformy, čo zastavia ten všeobecný úpadok Slovenska. A po druhé, aby bola schopná v tom spolupracovať s každým, kto tieto reformy podporí, a to bez ohľadu na jeho ideologické korene a politickú minulosť. Ešte je čas aj na to.