Zdá sa mi, že medzi voličmi, pre ktorých je najdôležitejšie udržať Slovensko ako súčasť civilizovanej Európy zavládla teraz istá rezignovanosť. Akoby sme sa už zmierili s tým, že tu síce budeme mať viacero strán, ktoré istotne demokraciu nepovalia, a ani nás nevydajú Rusom, ale väčšina, ak nie všetky, sú v pásme ohrozenia. A napriek tomu sa nemajú k dohode, čo by zabezpečila, aby naše hlasy neprepadli a ony sa vzájomne nevyfaulovali. Mnohí z týchto rezignovaných voličov dokonca aj podporujú, aby si tieto strany chránili svoje špecifiká a do volieb postupovali samostatne. Utešujú sa, že síce voľby vyhrá Fico, ale nezostaví vládu, a tak nastúpi Pellegrini, ako druhý, a ten sa už potom s niekým dohodne. A to má byť záruka, že sa Februárové udalosti z roku 1948 nezopakujú.
Na otázku, prečo si myslia, že nevznikne prirodzená vláda oboch strán, ktoré sa postupne vyvinuli z komunistickej, odpovedajú, že Hlas so Smerom nepôjde, lebo to povedal Pellegrini. Logicky sa potom vždy opýtam, že s kým teda Hlas vládu zostaví? Lebo väčšina lídrov proeurópskych strán zas povedala, že s Pellegrinim nepôjdu. Dostávam na to neuveriteľnú odpoveď: “To musia hovoriť teraz. Po voľbách to bude ináč.” Lenže, priatelia, prečo tento princíp predvolebného blafovania potom neočakávate aj od toho prvého vyhlásenia, že Hlas so Smerom nepôjde? Čo si myslíte, do akej partie budú Pellegriniho tlačiť jeho voliči?
Myslím si, že ak sa politické strany, ktoré sú nositeľkami ponovembrového vývoja, orientácie na Západ a slobodnej spoločnosti, do týchto volieb nespoja a nevytvoria silný, volebne neprehliadnuteľný subjekt, tak naozaj vyhrá Robert Fico. Vysoko a dramaticky. A bude určovať vládnu politiku v budúcom volebnom období. Prečo sa to stane a k čomu to povedie, o tom zas nabudúce.