Politický katolicizmus sa na území, kde žili naši predkovia sformoval pred 130 rokmi. Bol priamou reakciou na liberálne zákony, s ktorými prišla Wekerleho vláda: zákon o občianskom sobáši, o štátnej matrike, o náboženstve detí a o zrovnoprávnení židovského náboženstva. Vtedy založilo dvesto významných osobností Uhorskú ľudovú stranu na čele s grófom Ferdinandom Zichym. Uhorsko bolo v tom čase už štandardným európskym demokratickým štátom, ako súčasť únie Rakúska-Uhorska. Možno teda konštatovať, že to bol začiatok politického prúdu, ktorý dnes nazývame kresťanskou demokraciou. Uhorskú ľudovú stranu vtedy podporovali aj slovenskí katolíci. Až neskôr sa od nej kvôli jej necitlivosti voči národnostným požiadavkám oddelili a založili Slovenskú ľudovú stranu, do názvu ktorej sa napokon začlenilo aj meno jej vtedajšieho vodcu, Andreja Hlinku. Ako tá pôvodná, uhorská, tak i potom slovenská kresťanská politika tých časov bola otvorene konfesionálna, katolícka, a vznikla po výzve pápeža Leva XIII., ktorý vo svojej encyklike Constanti Hungarorum v roku 1893 odsúdil liberalizmus a vyzval uhorských katolíkov, aby sa proti nemu postavili.
V tom období vznikali podobné katolícke konfesionálne strany po celej Európe. Asi najvýznamnejšou bola nemecká Zentrumspartei (Centrum). Chceli sa demokratickými prostriedkami brániť pred postupujúcou liberalizáciou verejného života. To bol ich základný ideový postoj. Okrem toho sa usilovali presadzovať aj požiadavky vyplývajúce zo sociálnych encyklík viacerých pápežov, čo sa im vcelku aj darilo. Verejnosť, a aj ich politickí partneri, tieto strany v nasledujúcich desaťročiach vnímali ako solídne, ako súčasť veľmi úspešne sa formujúceho demokratického poriadku a neraz sa stávali aj súčasťou koaličných vlád. Ale vo svojom základnom ideologickom, antiliberálnom postoji boli v defenzíve a prehrávali jednu vartu za druhou. A keď sa napokon rozpútal zápas o samotnú podstatu demokracie, doviedlo ich to vlastne celkom logicky až k spolupráci s Hitlerom. Predseda nemeckej Zentrumspartei mu umožnil zostaviť vládu utešujúc sa tým, že keď bude mať Hitler zodpovednosť za správu štátu, tak bude musieť zo svojho radikalizmu ubrať. Dnešnou hantírkou by sme mohli povedať, že ho tak chcel „vykostiť“. Vieme ako to dopadlo. A tiež vieme, ako sa do pazúrov Hitlerovej zločineckej politiky nechali vlákať aj naši vtedajší ľudácki politici. Pre kresťanskú demokraciu, a bohužiaľ i pre osudy našich národov i sveta, to bola katastrofa. Malo by to byť pre nás mementom!
Preto sa po druhej svetovej vojne v Nemecku obnovila kresťanská demokracia na celkom nových základoch. Jej zakladateľ, Konrad Adenauer sa vykašľal na to staré ťaženie proti liberalizmu. Naopak, cieľavedome privítal pri formovaní sa novej kresťanskej demokracie konzervatívcov i liberálov, katolíkov, aj evanjelikov i hľadajúcich bez vyznania. Tak vznikla CDU. Za svoje základné politické hodnoty vyhlásila slobodu, spravodlivosť a solidaritu. Stala sa motorom politiky, ktorá vyviedla Nemecko z trosiek a je ním i v európskom meradle dodnes. Nemeckí kresťanskí politici po hroznej skúsenosti s antiliberálnym terorom nacizmu a i z vlastného zlyhania, v priamom kontakte so skutočnými potrebami ľudu začali chápať, aké by malo byť miesto Kristových učeníkov vo verejnom živote. O skoro dve desaťročia predtým, ako sa k tomu dopracoval v katolíckej cirkvi Druhý vatikánsky koncil.
Aj my sme na prelome rokov 1989 a 1990 založili kresťanskú demokraciu na nových základoch. Otvorene priznám, odkukaných od CDU. Vtedajší predseda Ján Čarnogurský, navzdory svojim rodinným tradíciám, vtedy otvorene hovoril, že nechceme kontinuitu so starou, ľudáckou kresťanskou demokraciou, ktorú reprezentovala HSĽS. Našim DNA už nebol boj proti liberalizmu a vo svojich programových zásadách sme sa na zakladajúcom zjazde v Nitre prihlásili k tými istým hodnotám, na ktorých vyrástli naši nemeckí politickí kolegovia. Ibaže niekoľko mesiacov po tom, ten istý predseda-zakladateľ prišiel s tézou „porazili sme komunizmus, teraz je na rade liberalizmus“. Ľudáci a ľudácke myslenie starej koncepcie kresťanskej demokracie začali znovu ožívať. A tak po celé desaťročia sedelo KDH ideovo na dvoch stoličkách. Na tej novej, ktorú máme v programe, a ktorá nadväzuje na to, čo nám ako kresťanom priniesol koncil, a o čom pri svojej synodálnej reforme hovoril aj pápež František, a zároveň aj na tej ľudáckej, na tej, čo za svoj hlavný ideový zámer považuje budovať hrádzu proti liberalizmu.
Fico to pochopil a bude s tým pracovať. Ak nechceme, aby sme mu naleteli podobne, ako naleteli predvojnoví kresťanskí demokrati, musíme sa zbaviť toho krížového ťaženia proti liberalizmu. To neznamená, že máme prijímať všetko, s čím naši liberálni partneri prichádzajú. Ale nebojujme, lež radšej poctivo diskutujme! Hľadajme, čo je dobré a čo nám neprospeje. Argumentujme a usilujme sa presvedčiť. Nerobme si však schválnosti a neusilujme sa využiť donucovaciu moc štátu na to, aby sme jej pomocou hlásali niečo, čo má význam iba, ako to ľudia prijmú ako svoje presvedčenie. Ak sa má stať KDH znovu takýmto demokratickým partnerom, tak bude potrebné, aby bolo vidno, že je v ňom aspoň nejaký prúd, ktorý nie je antiliberálny. Bolo by lepšie, keby sme sa na tom vedeli dohodnúť vo vnútri strany. Inak bude zrejme potrebné sformovať platformu, ktorá sa bude znovu hlásiť k tomu, na čom KDH, ako nová, pokoncilová kresťanská demokracia, vznikla.