Popri tom všetkom hrozivom a hysterickom, čo sa v týchto dňoch deje, je tu aj jeden významný a nádejný dôsledok toho všetkého. Nad a mimo rámec Európskej únie, ktorú právo veta každého štátu robí v kritických chvíľach niekedy nefunkčnou, sa začína formovať oveľa flexibilnejšie spojenectvo európskych štátov. Do tejto novej Európy sa vracia aj hrdý Albion. Formuje sa obranné spoločenstvo, ktoré si uvedomuje (ako skoro poslední Mohykáni v súčasnom svete), že nebyť na strane slabšieho, na strane obete agresie, je nemravné. Toto spojenectvo preto hľadá účinné spôsoby, ako Ukrajine v jej zápase o život pomáhať. Ale nielen to. Toto spojenectvo štáty Európy potrebujú aj pre seba. Ako inak sa dá v situácii, keď si agresívne mocnosti chcú nanovo „urvať“ do sfér svojich vplyvov to, čo im nepatrí a nanovo si podeliť svet (eufemicky tomu hovoria nový svetový poriadok), ubrániť pred ich dobyvačnými chúťkami Európu? Toto nové spojenectvo sa iba formuje, hľadá spôsob, aby ho neparalyzovali ťažkopádne rozhodovacie mechanizmy Únie, ale vnímam to ako iskričku nádeje.
Menej príjemnou správou pre nás tu pod Tatrami je, že vinou servilnosti našich pohlavárov voči dravcom dnešného sveta, to vyzerá tak, že Slovensko zostane mimo tohto procesu. Nie preto, lebo by sme boli tak bezvýznamní, ale preto, lebo nás zatiahli do hier, ktoré rozkladajú náš európsky dom. Nenechajme si vziať nádej a bráňme im v tom!