Oceňujem prostorekú úprimnosť, s ktorou Eduard Heger vyslovil očividný politický fakt, že nie je šéfom koalície a nad ním stojí koaličná rada. Ibaže ústavnú zodpovednosť nesie ako predseda vlády on. Transformácia vôle politických strán, ktoré po voľbách vytvárajú väčšinu v parlamente je vždy delikátnou vecou. Reálnu moc si v takejto štruktúre i v demokracii treba proste vyboxovať. Jozef Moravčík sa po odvolaní Mečiara v roku 1994 trochu prekvapivo stal predsedom vlády. Strany, ktoré vytvorili novú koalíciu sa pokúsili urobiť z neho marionetu ich koaličných strán. Moravčík sa tomu ubránil tak, že si založil vlastnú stranu, ktorá potom išla do volieb a bola schopná uspieť. A to napriek tomu, že v tých pohnutých dňoch k nemu z Mečiarovej strany, z ktorej odišiel, prešlo len jedenásť poslancov. Podobne po voľbách v roku 1998 premiér Dzurinda musel riešiť situáciu, keď mu takzvané členské strany roztrhali Slovenskú demokratickú koalíciu, na čele ktorej získal mandát. Mikuláš si napokon založil vlastnú stranu. Ak súčasný predseda vlády neurobí nič, zostane ako rytier smutnej postavy. Alebo ako Iveta. Mimo hlavných politických rozhodnutí. A pritom za ne bude ústavne parlamentu a i národu zodpovedať.