Do nového roku si zvykneme priať, aby sa nám v ňom dostalo čo najviac toho dobrého. Je to iste v poriadku, lebo mnoho veľmi dôležitého nezávisí od našej vôle. To si môžeme len želať, tí, čo vedia, sa môžu o to modliť, ale to, čo naozaj bude, ovplyvniť celkom nedokážeme. Ibaže to neplatí absolútne. Náš život nie je len slepým osudom, ktorému sa musíme nečinne podriadiť. Je toho veľa, a sú to azda práve tie najdôležitejšie veci v živote, ktoré od toho, ako sa k nim postavíme, závisia. I my môžeme (a máme) byť spolutvorcami toho dobrého v našich životoch. I v tomto začínajúcom sa roku. Preto si niekedy dávame predsavzatia. Okrem čisto osobných, mám dve také, čo sa týkajú vecí verejných.
Jedno sa týka onoho úžasného procesu, ktorý v Cirkvi odštartoval pápež František a nazval ho synodálnou cestou. To, čo sa pohlo i u nás v našej slovenskej cirkvi, vo farnostiach, v spoločenstvách, prinieslo pozoruhodné výsledky. Akoby sme pustili trochu slnka a vzduchu do už pomerne príliš uzavretých komnát. Skvelé. Len to nesmie skončiť ako jednorazový pokus. Budem sa usilovať, aby plamienok, čo sa zažal, nezhasol.
Druhé moje predsavzatie sa týka nášho politického života. Veľmi mi záleží, aby tu na Slovensku znovu ožila kresťanská demokracia. Aby dokázala spolupracovať s občianskou. Aby ponúkla svoju schopnosť nachádzať dohodu tam, kde sa dohodnúť dá, a bojovať tam, kde treba odvahu a výdrž. Aby rázne odmietala všetko, čo smeruje k návratu k boľševickej či ľudáckej mentalite. Aby áno kresťanských demokratov, bolo áno, a nie bolo nie. Potrebujeme tento politický prúd. Tento rok budú s najväčšou pravdepodobnosťou voľby, v ktorých pôjde o to, či si Slovensko udrží svoju slobodu a či zostane súčasťou európskej civilizácie.
Čo pre obe tieto moje predsavzatia budem schopný urobiť, to som odhodlaný urobiť. A prispieť tak k tomu, aby sa napĺňali slová vianočnej koledy s najkrajším prianím do budúcich dní “Daj Boh šťastia tejto zemi, všetkým ľuďom v nej!”