Esenciu toho, čo predstavuje to „K“ v názve KDH obsahovala najstručnejšia kapitolka pôvodného Programového vyhlásenia hnutia. V nej sa nachádza podstata vzťahu politického subjektu k náboženskému presvedčeniu, ku ktorému sa hlásime. Predloha, ktorú schválil ustanovujúci zjazd ju opatrila názvom „Človek“ a jej text znie takto:
„Nositeľom, tvorcom a cieľom všetkých spoločenských ustanovizní je človek. Človeka neodvodzujeme ani z neho samého, ani zo spoločnosti, ale od hlbšej duchovnej skutočnosti, od Boha. V hĺbke srdca sme prijímaní osobným, dôverným a mocným Tajomstvom, ktoré je prameňom našej dôstojnosti i dôstojnosti života. Úcta k životu je základom etiky. Preto bránime dôstojnosť človeka a života – aj ešte nenarodeného. Podstata človeka sa napĺňa vo vzťahu k druhým ľuďom, čo zodpovedá kresťanskému chápaniu lásky k blížnemu.“
Na formulácii, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, sme sa dokázali dohodnúť aj s našimi liberálnymi politickými partnermi a vložiť ju i do ústavnej listiny základných práv v decembri roku 1990. Prebrala ju aj Ústava Slovenskej republiky o dva roky neskôr a je v nej dodnes. Je to kompromis. Ale demokratická politika sa bez dohôd s ľuďmi, čo raz v tom, inokedy zas v inom zmýšľajú inak, robiť nedá. Vedeli sme to už vtedy, keď Kresťanskodemokratické hnutie vznikalo. Preto sme už vtedy do programu vložili tieto slová, pretože ako vyplýva z celého jeho textu, chceli sme pluralitný, demokratický štát. A akékoľvek predstavy o prvkoch teokratického radikalizmu sme už v zárodku odmietli. Chceli sme, aby vo vzťahu našej viery v Boha a politickej spolupráce v občianskom živote sekulárneho štátu nad všetkým dominoval príkaz lásky k blížnemu. Tak, ako to napokon znie aj v poslednej vete kapitoly, o ktorej v tomto cykle o tom, čo východiskový program vložil do DNA Kresťanskodemokratického hnutia, dnes píšem.