Pre našu budúcnosť je osudovo dôležité, akú pozíciu zaujme v týchto dejoch Slovensko

runtastic2018-10-15_13_05_06Vystúpenie na seminári KREDITU k európskej politike 15.októbra 2018

 

Milí priatelia,

v zlomových chvíľach si nikto nemôže vyberať, čo sa stane v najbližšej budúcnosti dominantnou politickou témou. Prináša ju život. Kto si pred ňou zatvára oči, alebo sa jej vyhýba, alebo sa papre v nejakej vlastnej téme, dostáva sa na okraj hlavného prúdu politiky. V roku 1938 sa britskí, francúzski, ale aj českí a slovenskí politici istotne zaoberali všeličím. Aj vtedy zápasili o vplyv pravičiari s ľavičiarmi, konzervatívci s liberálmi a kadekto s kadekým. Ale nikto, kto mal významný vplyv na politiku týchto štátov sa nemohol vyhnúť dominantnej téme onoho času. Rástla moc a i príťažlivosť ideológie brutálnej sily fašistickej politiky. V Nemecku, v Taliansku, v Španielsku, ale i vo vnútri demokratických štátov. Touto témou bola otázka budúcnosti kontinentu, na ktorom naši predkovia vtedy žili.

Som presvedčený, že presne takou dominantnou politickou témou sa už v súčasnosti stáva otázka budúcnosti Európy aj teraz. Inak ako vtedy, ale azda s rovnakou naliehavosťou. Preto ak chceme pracovať na projekte ideológie pre veľkú stranu, tak náš postoj k hlavným frontom, ktoré sa formujú v súčasnej Európe by mal byť pre tento projekt zásadný. Nemôžeme ho prehliadať, nemôžeme tu byť obojakí, a nemôžeme ho vnímať len ako rezortnú politiku pre ministerstvo zahraničných vecí. Pretože aj naša dlhodobá programová priorita, zmeniť volebný systém, by bola malichernou a komickou, ak by sme nenašli spoločnú reč o tom, o akú Európu chceme bojovať. Ten boj totiž neprojektujeme my. Ten už zúri.

Preto som vám ako inšpiráciu pre diskusiu rozoslal vystúpenie predsedu Európskej komisie Junckera pred Európskym parlamentom 12.septembra tohto roku. Bola to jeho štvrtá správa o stave Únie, posledná v jeho turbulentnom funkčnom období. Na rozdiel od jeho predchodcov, ktorí sa tešili stabilite a podpore európskej integrácii, Juncker musí čeliť celkom novej situácii. A preto sa vo svojej správe pokúsil o sformulovanie vlastnej vízie budúcej Európskej únie. Zhrniem niekoľko hlavných téz, ktoré ma zaujali.

Juncker prichádza s myšlienkou európskej suverenity. Vníma to ako geopolitickú výzvu. Ide mu o to, aby Únia bola schopná podieľať sa na formovaní svetovej politiky. Aby sa stala, ako hovorí, globálnym hráčom (global player), pretože zatiaľ je skôr globálnym platcom (global payer). Tam, kde stačia peniaze, tam už EÚ niečo znamená. Tu spomína kozmický program Galileo, v ktorom sa Európa už zúčastňuje na vesmírnom zápolení. V iných otázkach je potrebná politická vôľa členských štátov. Juncker zdôraznil potrebu rozvíjať projekt európskej obrannej únie, zatiaľ neveľmi jasný a dobudovanie bezpečnostnej únie. Tu už nejaké čiastkové výsledky sú. Aby sa ale Únia stala globálnym hráčom, musí byť schopná formulovať vlastné zahraničnopolitické záujmy a zámery.

„Vždy, keď treba, musí Európa konať jednotne,“ hovorí predseda Komisie a odvoláva sa na prekvapivo dosiahnutú dohodu pri rokovaní s prezidentom USA Trumpom. Podarilo sa to preto, lebo vtedy vo Washingtone hovoril v mene Európy.

Ibaže európska suverenita má hranice svojich možností. Juncker hovorí o zdieľanej suverenite Únie so suverenitou členských štátov. Slovo má však čarovnú vlastnosť.  Dajú sa ním povedať i veci, ktoré sa v reálnom živote urobiť nedajú. V súčasnosti môže každý štát akýkoľvek vážny zahraničnopolitický zámer Únie zablokovať. Európska únia je politickým spolkom, konfederáciou. Konfederácia nemá suverenitu. Pretože pojem suverenita znamená nezávislosť od inej moci. Všetky dôležité rozhodnutia Európskej únie sú zatiaľ závislé od konsenzu všetkých členských štátov. V tomto usporiadaní nemôže byť Európa globálnym hráčom.

Juncker opatrne naznačuje dve cesty, ako sa dostať ďalej. Prvou je moc peňazí. „Euro sa musí stať aktívnym nástrojom novej európskej suverenity,“ povedal a dodal, že si musíme v prvom rade urobiť poriadok vo vlastnom dome a posilniť našu hospodársku a menovú úniu. Toto sú nenápadné, ale významné slová. Už teraz, ako „global payer“, teda platca, zasahuje Únia prostredníctvom Európskej centrálnej banky a ďalších formálnych i neformálnych mechanizmov do suverenity členských štátov a presadzuje si svoju politickú vôľu. Grécko je typickým príkladom. Ľudia zvolili Syrizu, ktorá sľubovala, že skoncuje s eurom, a donúti Úniu akceptovať iný životný štýl Grékov. Syriza získala dostatočnú moc v štáte, aby to bola mohla urobiť. Ale zistila, že to bude stáť toľko, že si to nemôžu dovoliť. Podvolili sa, ustúpili a nie náhodou ich Juncker vo svojej správe vychválil. Je to svedectvo o moci Únie. Asi to Grécku prospelo, dnes je azda zdravšie ako pred pár rokmi, ale stalo sa tak v rozpore s vôľou gréckych voličov. V tomto prípade sa kyvadlo toho, kto konal suverénne vychýlilo do strany Únie. Global payer sa nenápadne stal i globálnym hráčom. Ale Gréci ho asi za to nemajú veľmi radi.

Juncker však vo svojich predstavách ide aj ďalej. Navrhuje aj štandardnú cestu k federalizácii usporiadania Únie. A to v dvoch oblastiach. V oblasti zahraničnej politiky a v oblasti menovej a daňovej politiky. V presne stanovených veciach by sa v týchto dvoch sférach európskej politiky opustila zásada konsenzu a prešlo by sa na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Zmluvný systém Únie k tomu otvoril cestu Lisabonskou dohodou.

Nie je to žiadna zrada na suverenite národov a ich štátov. Naopak, práve toto je poctivá politická cesta. Cesta, za ktorou stoja napokon vždy orgány volené ľudom. Oproti tomu, ako nenápadne a rafinovane presadzujú európsku suverénnu vôľu nevolené orgány, akým je napríklad Európska centrálna banka, je toto oveľa priamejšie. Je to cesta k jasnému rozdeleniu suverenity medzi členské štáty a Úniu. A je to i cesta k tomu, aby sa naozaj presne stanovilo to, do čoho by nám Únia nemala „pindať“, ale i toho, čo je lepšie pre nás všetkých, aby o tom rozhodovala a v tom konala. Túto suverenitu by mali niesť Európska komisia alebo priamo volený Európsky parlament. A to aj ak sa to niektorému z členských štátov nebude páčiť. Sú totiž veci, v ktorých by sa dvadsaťšesť členov Únie nemali stať rukojemníkmi jedného. To je naozaj poctivá cesta k spoločnej suverenite. Pod kontrolou voličov. Tlieskam Junckerovi, že toto vyslovil.

Juncker povedal i mnoho ďalších zaujímavých vecí. Vyjadril sa i k najpáľčivejším problémom, ktorým Únia čelí. K migrácii. K pretrvávajúcim rozdielom medzi severom a juhom, východom a západom, ľavicou a pravicou. K brexitu. K potrebe definovať si postoj k západnému Balkánu, inak ho budú formovať iní. A napokon predstavil i svoju veľmi peknú myšlienku o partnerstve s Afrikou.

Páčilo sa mi toto vystúpenie. Bolo racionálne a hľadalo čestnú odpoveď na každý z problémov, s ktorými Európska únia zápasí. Len s jedným akoby Juncker vôbec nerátal. S vášnivým politickým zápasom, ktorý si získava srdcia miliónov voličov po celej Európe, a ktorý vidí svojho protivníka práve v Bruseli. Nie je to racionálny zápas. Preto naň Junckerove racionálne argumenty nemôžu mať vplyv.

Z toho dôvodu si myslím, že nedávne hlasovanie o správe, týkajúcej sa Maďarska, malo veľký symbolický význam. Vôbec si nerobím ilúzie o tom, že nejaký článok 7 dokáže vo veľkom politickom zápase čosi zmeniť. Ale rozprava a ono hlasovanie formuje fronty. A pre veľké zápasy je to potrebné. Hitler využíval celé roky to, že jeho protivníci sa ho báli, ustupovali mu a nespolupracovali. Salámovou metódou sa dopracoval k tomu, že za to, aby ho zastavili, musel svet zaplatiť svetovou vojnou.

Samotná správa mala iste svoje nedostatky. Jej tvorcovia sa azda usilovali do nej prepašovať i svoje vlastné malicherné záujmy. Toto sa v európskych dokumentoch dosť často deje. Ale rozprava o nej nebola teoretickým seminárom. Bola pokusom o odpoveď na veľký útok, ktorý proti Únii vedie Orban. A nielen on. Protagonistov tohto zápasu nájdeme dnes už po celej Európe. Maďarsko má v tejto vojne signalizačný význam z jedného dôvodu. Hlavným nástrojom tejto bitvy sú totiž zatiaľ voľby. A Maďarsko je predbežne jediný zo štátov Európskej únie, kde získali jej nepriatelia ústavnú väčšinu. Preto ak európske orgány konečne začali o probléme diskutovať a hľadať nejakú obranu, tak bolo spravodlivé, že sa to začalo voči Maďarsku a jeho Orbanovmu režimu.

Zhruba pred mesiacom som v českom portáli iROZHLAS čítal veľmi zaujímavý rozhovor s bezmála deväťdesiat ročnou maďarskou filozofkou Ágnes Hellerovou. Podľa mňa veľmi výstižne hovorí o tom, čím je Orbanov režim nebezpečný, a to nielen pre Maďarsko, ale i pre Európu.

Hovorí, že „…Maďarsko nemožno označiť za slobodnú krajinu, pretože sa tam deje len to, čo chce premiér. A čo nechce, to sa nedeje.“ A Orban, podľa nej má pre svoj režim aj meno. Nazýva ho neliberálnou demokraciou. Liberálna demokracia totiž nemá nič spoločné s libertariánskymi výstrelkami, ktorým v dnešnom svete často čelíme, ako ideológii, s ktorou konzervatívni demokrati oprávnene nesúhlasia. Je to tak trochu babylonské pomätenie jazykov. Liberalizmus v demokratickom usporiadaní štátu nie je ideológiou. Je to ústavný systém, v ktorom je moc rozdelená, jestvuje viacero centier moci, pluralizmus, chránia sa ľudské práva a sloboda tlače. Neliberálna demokracia orbanovského typu o nič také nestojí. Sústreďuje sa na voľby, v ktorých potrebuje získať väčšinu. Nie je tam žiadna autonómna štruktúra, žiadne autonómne univerzity, všetko diktuje štát. Je to demokracia, ale neliberálna, lebo liberálne inštitúcie neexistujú. Nie je to ešte diktatúra, lebo opozícia nie je vo väzení.

Hnacou silou tejto politiky, podľa Hellerovej, je extrémny nacionalizmus. To označuje za ideológiu, ktorá vytvára v Európe novú deliacu líniu. Už to nie je pravica alebo ľavica. „Dnešnou deliacou líniou je etnický alebo politický nacionalizmus na jednej strane a druh solidarity a európsky federalizmus na strane druhej. Buď chcete, aby bola Európa spolu, alebo chcete Úniu zničiť na základe nacionalizmu a takzvaných národných záujmov, ktoré nie sú národnými záujmami, ale záujmami určitých skupín, ktoré získali väčšinou na základe ideológie.“

A napokon maďarská filozofka celkom trefne vystihuje aj logiku rétoriky týchto nacionalistických protivníkov Únie. Logiku, ktorá sa neopiera o skutočnosť, fakty, racionálne argumenty, ale podnecuje politické vášne. „Orban hovorí, že Európska únia má plán na presunutie miliónov cudzincov do Maďarska, zničí tu našu kultúru, kresťanstvo, nahradí ho islamom, Maďarsko skončí a iba ja, Orban, bránim krajinu pred migrantmi, pred zničením, ja udržiavam starý maďarský spôsob života a staré kresťanstvo, ja vás bránim a som váš jediný obranca. A ak by som vás nebránil, Maďarsko už bude zničené.“

Toto je živá politická reč. A hovoria ňou už i ľudia v mnohých ďalší štátoch Európy. S malými miestnymi odchýlkami. Niekde už aj vládnu. Na to sú Junckerove racionálne návrhy, obávam sa, slabou odpoveďou.

Myslím si však, že my na Slovensku, sme v tomto o krok pred Európskou úniou. My sme si mocného vodcu neliberálnej demokracie už mali možnosť vychutnať pred viac ako dvoma desaťročiami. To, čo dnes hovorí Orban, sme počúvali z Kubišovej televízie my už dávno. Chceli sme vlastnú kapitálotvornú vrstvu, tí, čo boli za Československo boli zradcami národa, víťazi volieb mali právo na korisť, toto všetko, sme zažili. A voči monolitu vládnej strany s nacionalistickou ideológiou sme sa plantali po chodbách slovenského parlamentu ako rozdrobená a bezzubá opozícia. Ako neškodná vzorka demonštrujúca, že tu ešte nebola celkom diktatúra. Mečiar bol o dvadsaťpäť rokov skôr ako Orban.

Ale porazili sme ho. Hlavne preto, že sa nám podarilo rozdrobenú opozíciu čiastočne spojiť. Práve končím knihu o našich vnútorných zápasoch, vďaka ktorým sa to všetko podarilo. Ale azda i preto, že sa k tomu takto vraciam, si uvedomujem, že voči Mečiarovej ideológii nacionalizmu sme ponúkli inú, príťažlivejšiu ideológiu. Postavenie jednotlivca, ktorého štyridsať rokov gniavil kolektivistický totalitný komunistický režim a i po jeho páde ešte niekoľko rokov aj pseudodemokratický nacionalistický Mečiarov, sme nahradili čímsi novým. Čímsi, po čom stále viac voličov dokázalo túžiť. Čo si podmanilo ich srdcia. Stále viac ľudí si uvedomovalo, že ak dostanú naozaj príležitosť, aby si svoj život usporiadali podľa svojho, tak sa môžu mať tak, ako ľudia na Západe. Nie vedome, ale v zápase s Mečiarom to bola akoby negácia jeho režimu, sme ponúkli nový ideál. Azda aj tým, že sme šli vtedy ruka v ruke kresťanskí demokrati, liberáli, sociálni demokrati, Maďari, zelení, naša ponuka nemala podobu tradičných programov ktoréhokoľvek z týchto prúdov. Odzrkadľovala však to, čo sme videli v pôvodných západných krajinách, ak chcete tak v Európskej únii.

Vtedy sme to tak výslovne a vedome nepomenovali. Ani sme si to neuvedomovali. Ale proti nacionalizmu sme postavili slobodu jednotlivca. Slobodu, pod vplyvom ktorej sa vyvinul na Západe životný štýl, ktorý bol pre nás spoza železnej opony a potom za Mečiara z izolovaného Slovenska príťažlivý. Otváral príležitosti, o ktorých sme kedysi ani nemohli snívať. Nemohli sme však vtedy ešte vedieť, že tento obdivuhodný ideál postupne zdegeneruje v bezohľadný individualizmus prejavujúci sa vo vyprázdnenom konzumnom štýle života. Stále však ešte pre mnohých podmanivom.

A tak sme akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane nám hrozí extrémny nacionalizmus s vášnivou muníciou spôsobilou Európsku úniu rozbiť a na druhej strane novopohanský individualizmus, ktorý korumpuje bohatú spoločnosť v štátoch nášho kontinentu zvnútra. Jedni to chcú zmeniť, ale nie preto, aby to bolo lepšie, ale preto, lebo si chcú deliť bohatú korisť a druhí by radi zachovali to, čo je, ale v podstate preto, lebo oni ju vlastne majú. Tí druhí sú živnou pôdou pre propagandu orbanovcov, teda tých prvých.

Tak čo s tým?

O odpoveď sa pokúsil pápež František vo svojom vystúpení v predvečer 60.výročia podpísania Rímskych zmlúv 24.marca 2017. Aby sa zakladajúce dokumenty európskej integrácie už vtedy, pred šesťdesiatimi rokmi, nestali iba mŕtvou literou, ich tvorcovia, Otcovia zakladatelia zjednotenej Európy dbali o to, aby tieto zmluvy naplnil žijúci duch. „A prvým elementom európskej vitality je solidarita….Zo solidarity sa rodí schopnosť otvoriť sa druhým. ´Naše plány nemajú egoistickú povahu,´“ citoval František kancelára Adenauera. Činná solidarita bola podľa pápeža jedným z pilierov, na ktorých sa budovala európska integrácia. Rímsky biskup zdôraznil, že i v dnešnej dobe „…Európa nájde znovu nádej v solidarite. Solidarita je zároveň tým najúčinnejším liekom na populizmy modernej doby….Ak trpí jeden, trpia s ním všetci ostatní (1 Kor 12,26)…Populizmom sa naopak darí rásť práve zo sebectva, ktoré opantáva ľudí do tiesnivého a dusivého kruhu, a ktoré neumožňuje prekonať obmedzenosť vlastného myslenia a vidieť zaň…“ Vyzýva nás, aby sme znovu začali myslieť európsky a odvrátili tak nebezpečenstvo, že budeme ako protiklad jednoliatej šedivosti vidieť víťazstvo malých záujmov. Zdôrazňuje však že solidaritou nie sú len dobré predsavzatia. Ona sa vyznačuje konkrétnymi činmi a gestami.

Svätý otec vtedy povedal i mnoho iného, pekného. Ale ku solidarite sa vrátil niekoľko krát. Do nášho európskeho projektu sa musí vrátiť solidarita, ako jeho ústredná hodnota.

Slovensko je malý štát. Počtom obyvateľov, rozlohou, veľkosťou rozpočtu, počtom vojakov. Ale tým, že sa dokázalo vlastnými silami vysporiadať s rizikom nacionalistického neliberálneho režimu preukázalo pozoruhodnú životaschopnosť. Vďaka tomu sme sa stali súčasťou slobodnej západnej civilizácie a aj jej politických a bezpečnostných štruktúr. Tie štruktúry nie sú nemenné. Asi nie je v našich silách, aby sme ich zmenili len my, a to ani v tých prípadoch, kde by sme zmeny považovali za správne. Kým však slobodná západná civilizácia jestvuje, a podľa mňa, ona prežije všetky otrasy a krízy, tak je naším životným záujmom zostať jej súčasťou. Nejestvuje problém, ktorý by bol na Slovensku a dal sa riešiť lepšie, keby sme neboli súčasťou tejto civilizácie. Protivníci Európskej únie môžu vyhrať aj v ďalších štátoch. Extrémny nacionalizmus môže tento projekt napokon aj celkom rozbiť. Ale nemá čo ponúknuť. Tak ako nemal ani Mečiar po rozbití Československa. My sa ale touto cestou nepúšťajme! Ani z ideologických dôvodov, ako kresťania, štylizujúci sa do polohy sudcov Posledného súdu, a ani ako pseudointelektuáli, ktorí v politike takzvaného „vyvažovania“ strácajú orientáciu v tom, čo je dobré a čo zlé a v tom, čo je náš hlavný národný záujem a čo sú iba naše pocity a túžby. A hlavne nezlyhajme v tom, z čoho sa budeme zodpovedať raz pred Stvoriteľom.

V najbližších rokoch čakajú svet veľké zmeny. Usporiadanie, ktoré vzniklo po druhej svetovej vojne nemôže pretrvať navždy. Európska integrácia je už jestvujúcim novým prvkom, ale vyvíja sa. Bráni sa, bojuje a uvidíme, ako bude pokračovať. Nepochybujem o tom, že v nejakej forme pokračovať bude. Pre našu generáciu a generáciu našich detí je osudovo dôležité, akú pozíciu zaujme v týchto dejoch Slovensko. Z toho dôvodu považujem postoje k Európskej únii a európsku politiku vôbec, v tomto období za najdôležitejšiu politickú tému súčasnosti. Ak to tak je, tak by sme podľa toho mali celkom pragmaticky hodnotiť i to, kto v tomto hlavnom zápase tejto doby je našim spojencom a kto protivníkom. Pretože bez spojencov sa veľká vojna vyhrať nedá. A znamená to aj reálnu politickú schopnosť spolupracovať i s tými, ktorí majú v niektorých iných i dôležitých veciach iné záujmy a iné priority. Keď Nemci napadli Sovietsky zväz, Churchill podporil Stalina, hoci ho nemal rád. A i Stalin bol na čele totalitného režimu. Lenže Hitlerova hrozba bola vtedy naliehavejšia. Táto lekcia je stále platná a ani kresťanskí demokrati by na ňu nemali zabúdať, kvôli iným, hoci aj morálne závažným témam. Inak sa stane nielen to, že zostanú sami, prípadne že budú mimo parlamentu, ale budú sa podieľať na národnej katastrofe, ktorej sa dalo zabrániť. Skutočná politika inšpirovaná kresťanstvom musí vedieť rozlišovať medzi dôležitými a najdôležitejším zápasom!