„Kresťanská angažovanosť za svet, tak jasne podložená príkladom nášho Pána, ktorý nás posiela do sveta, je ohrozená našou neskúsenosťou, často neochotou a sklonom privatizovať a individualizovať našu spásu. Je ohrozená aj nebezpečenstvom prílišného ponoru do sveta, ak vnútrosvetské problémy sú pre nás jediné a schopné asimilovať všetok čas i všetky energie človeka. Skutočný kresťan musí byť verný na obidve strany: svetu i Bohu, sebe i človeku. Je to tá najťažšia cesta, ale súčasne jediná, ktorá vedie k budúcnosti a k spáse,“ napísal vo svojom článku „Koniec mlčania“ ako pozdrav k ustanovujúcemu zjazdu KDH kňaz Anton Srholec. Muž, ktorý tomu, čo nám vtedy napísal, zostal verný po celý svoj život. Ako sa k tejto výzve počas svojej tridsaťšesť ročnej histórie postavilo naše hnutie?
Neskúsení v umení politiky a spravovania štátu sme vtedy naozaj boli. Ale jediní, ktorí za ostatných štyridsať rokov túto skúsenosť v tom čase mali, boli komunisti. Oni mali dovtedy mocenský monopol. A aj to tak vyzeralo. Museli sme sa za pochodu veľa učiť. Ale myslím si, že v KDH sme vtedy začali s chuťou a veľkoryso. Už som spomínal, že okrem politickej štruktúry, v hnutí a popri ňom sa začali formovať veľmi živé profesijné a záujmové zoskupenia, v ktorých sa viedla otvorená rozprava o tom, ako by sa dal štát spravovať lepšie. V tejto diskusii sa formovali naši budúci odborníci. Nevyťahoval ich predseda z klobúka, vynorili sa z polemík, v ktorých sa ukázali ako dobrí. Uplynulo veľa rokov, počas ktorých som načas z hnutia odišiel. Po mojom návrate do KDH v roku 2010 som bol však nemilo prekvapený, že sa tá spontánna životaschopnosť týchto štruktúr kdesi vytratila. Možno sa unavili, možno stratili motiváciu, neviem, desať rokov som bol mimo hnutia. Ale som presvedčený, že nie pre KDH, ale pre Slovensko by bolo bývalo užitočné, tieto zoskupenia povzbudiť, dať im vieru v to, že ich činnosť má zmysel a oživovať ich. Nie zrušiť. To nám uškodilo viac, než sme si ochotní pripustiť. Každý, kto robí, robí aj chyby. Ale rozumní, keď to zistia, tak sa usilujú ich napraviť. Buďme rozumní!
Sklon privatizovať a individualizovať našu spásu, pred ktorým varoval Srholec sa prvoplánovo týka hlavne tých kresťanov, ktorí sa nechcú „zašpiniť“ verejnou angažovanosťou, a osobitne politikou. KDH bolo od vzniku pokusom ukázať, že to našou kresťanskou povinnosťou je, a to aj keď riskujeme, že aj my občas podľahneme pokušeniam, ktoré verejný život prináša. Ide o to, aby sme naše pochybenia nezametali pod koberec, ale sa s nimi vždy chlapsky vyrovnali. Božie kráľovstvo nie je ale súkromný podnik, v ktorom nám má ísť každému iba o seba. Presne naopak, prikázanie lásky k blížnemu je výzvou angažovať sa. Preto blahej pamäti pápež František hovoril o politike, ako o najvyššej forme tejto lásky. KDH sa vo svojom programovom vyhlásení, s ktorým vzniklo, k tejto základnej kresťanskej cnosti prihlásilo a politickým jazykom ju nazvalo solidaritou. Nechceli sme tu byť len pre seba, pre svojich ľudí, chceli sme byť solidárni, čo znamená, že chceli sme mať radi práve tou láskou k blížnym aj takých našich bratov a sestry, čo sú iní ako my. Aj cudzinca či inak zmýšľajúceho. Aj inak orientovaného. A napokon, aj nepriateľa, ktorý nám škodil a nemá nás rád. Neľahké to predsavzatie, ale keď toho nebudú vo verejnom živote schopní kresťania, kto bude? A keď toho nebude schopný nikto, kam to povedie?
Skúsme pred nadchádzajúcim snemom hnutia o starej zdravici statočného kňaza Antona Srholca každý trochu popremýšľať! Či dokážeme kráčať verní svetu i Bohu v tom duchu, v ktorom to vtedy písal? Lebo materiálna skutočnosť sa dynamicky mení a dnes je iná, ako bola vtedy. Ale tá duchovná pretrváva. Len musíme vedieť rozoznávať čo je akého ducha. A v tom sú Srholcove slová stále presnou cestovnou mapou. Tvrdé časy, ktoré žijeme, ľudí verných svetu i Bohu, a osobitne spoločenstvá takých ľudí, veľmi potrebujú.