Normalizační komunisti v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vypracovali a celú našu generáciu nútili čítať dokument, ktorý nazvali „Poučenie z krízového vývoja po XIII. zjazde KSČ“. Opisoval, že všetko to, čo sme vtedy všetci pred dvoma či troma rokmi videli, zažili a zakúsili dôsledky toho, bolo v skutočnosti celkom inak. Dobrí boli vlastne zlí, a zlí chceli zachrániť, čo sa dalo. A vojská, čo do našej vlasti bez akéhokoľvek oprávnenia vtrhli, obsadili ju, ponížili a zadusili jej suverenitu, nám vlastne poskytli bratskú pomoc pred nami samými. Bol to odporný pamflet, ktorý slúžil ako kritérium pre uplatnenie sa v normalizačnom režime. Kto bol ochotný tvrdiť, že to tak naozaj bolo, a že tomu verí, tomu sa v ňom otvárali dvere. Kto sa vyhováral, alebo mal tú drzosť povedať, že to predsa na vlastné oči videl, a bolo to inak, podľa normalizačných politikov nepochopil realitu. Divadlo, ktoré nútili hrať celé naše národy bolo nedôstojné, a ak je u nás korupcia väčšia, ako v iných štátoch vyspelej Európy, tu kdesi sú v našej modernej histórii jej korene.
Táto etapa našich dejín nám však okrem skúsenosti, že žiť sa dá aj keď za krajec chleba a malilinkú kariéru obetujeme česť, vzala ešte niečo, o čom sa vlastne vôbec nehovorí. Rok 1968 si pripomíname v týchto dňoch každoročne. Ale takpovediac predovšetkým iba popisne. Čo sa všetko stalo, akú kto v tom zohral úlohu. Ale skutočné poučenie, dejinné poučenie sme si z tohto úžasného dobrodružstva Pražskej jari zatiaľ nedokázali vyvodiť. Lebo to, čo normalizační komunisti s názvom „Poučenie…“ vydali, nebolo ani trochu poučením, ale ideologickým kladivom na upevnenie ich moci. Skutočným poučením by totiž malo byť niečo, čo by nám malo naozaj pomôcť do budúcnosti. A som presvedčený, že to poučenie z roku 1968 má veľa spoločného už s tým, čo Československo zažilo ešte dvadsať rokov predtým. A to je kapitulantstvo. Armádu sme mali, a to po zuby vyzbrojenú. Som presvedčený, že za našich profesionálnych vojakov by sme sa nemuseli hanbiť ani v roku 1938, ani v roku 1968. A ľud stál za nimi. Zlyhala politika, ktorá nemala odvahu sa brániť. A ani sa na to vážne nepripravovala. Kto chce zaviesť väčšiu slobodu, musí byť pripravený, že tí, ktorí prídu o svoje predchádzajúce výsady (zvnútra i zvonka), si ich budú chcieť udržať aj násilím. A na to všetko sa bolo potrebné už od prvých mesiacov roku 1968 pripravovať.
Viem, že mnohí môžu namietať. Kapitulantstvo podľa nich chráni životy ľudí. A majú sčasti pravdu. Ale v oboch prípadoch, i v roku 1938 i v roku 1968, tým ľuďom, ktorých táto nestatočná politika údajne uchránila, zároveň pripravila roky života v ponížení. A naučila naše národy kalkulovať s tým, čo majú i tie najmenšie schopnosť si zachovať, lebo ani ten najväčší a najsilnejší protivník im to nebude schopní odňať, ak sa sami nevzdajú: so cťou. „Niet šťastia bez slobody a niet slobody bez statočnosti,“ hovoril nad hrobmi prvých obetí Peloponézskej vojny veľký duch antickej demokracie Periklés už pred vyše dvoma tisícročiami. Vyvoďme preto z udalostí roku 1968 poučenie, aby sme už nikdy nezabudli, že svoju česť, svoju slobodu, svoju radosť z života si neudržíme, ak sa nebudeme pripravovať i na to, aby sme tieto hodnoty bránili!
A ešte jedna drobná poznámka (zdanlivo trochu od veci) v súvislosti s týmto výročím: Bratislavčania iste poznajú tzv. Husákovu odbočku z Brnianskej cesty na ulicu Prokopa Veľkého. Celých tých päťdesiat rokov tam blikal oranžový semafor, takže tam bol celé tie desaťročia vlastne zbytočne. A, priatelia, dnes som tam s prekvapením zistil, že začal fungovať normálne. Červená, oranžová, zelená. Iste to nesúvisí s výročím, ale ikonu slovenského normalizačného režimu, prvého a jediného slovenského prezidenta Československa, ambiciózneho, schopného, ale ochotného poprieť všetko, čomu žil, mi to pripomenulo. Toto sa urodilo v roku 1968, ktorého najdramatickejšie chvíle si v tieto dni pripomíname. Ešte raz apelujem, nech to už nie je len spomienka a nárek – poučme sa z nich!