V predvečer výročia invázie do Československa v roku 1968 si spomínam na Alexandra Dubčeka. Bývali sme v dome povyše jeho. Pamätám si, akú drámu prežívala jeho verná manželka v tých augustových dňoch, keď ho Rusi odviedli nevedno kam. A dobre si pamätám aj na roky normalizácie, keď pred našou bránkou parkovali eštébacke autá, ktoré nielen sledovali, ale hlavne zastrašovali celú dubčekovskú rodinu, a vlastne každého. Ľudia mali strach s Dubčekom na ulici prehodiť pár viet. A spomínam aj na jeho otcovský vzťah ku mne, keď som začínal vo verejnom živote. Ja ako poslanec a on predseda Federálneho zhromaždenia. Ľudsky si Dubček svojimi postojmi v politike dozaista zasluhuje najvyššiu úctu. Tú mu môžu uprieť len jeho protivníci, alebo zlomyseľní ľudia. Hodnotiť jeho činnosť politicky, znamená naraziť na princíp ambivalencie politických rozhodnutí. Politická veda môže iba konštatovať, že jestvovali aj iné možné rozhodnutia v kľúčových situáciách, ktorým čelil, a premýšľať, aké iné dôsledky by takéto rozhodnutia mohli mať. Musí však konštatovať, že Dubček bol politikom ideálov, ochotný za ne aj trpieť. Potrebujeme takých mužov a ženy vo verejnom živote! Mal som ho rád.