Páči sa mi, čo povedal pápež František 4.februára v Južnom Sudáne biskupom, kňazom a rehoľníkom miestnej katolíckej cirkvi. Lebo to neplatí len o nich a len tam, ale mali by to počúvať všetci, čo sa cítia byť učeníkmi Ježišovej Cirkvi: “Našou prvou povinnosťou nie je byť dokonale organizovanou cirkvou, ale cirkvou, ktorá v mene Krista stojí uprostred života ľudí a špiní si pre nich ruky. Svoju službu nemáme vykonávať tak, že nám pôjde o náboženskú a spoločenskú prestíž, ale tak, že budeme kráčať uprostred a spoločne, učiť sa načúvať a viesť dialóg, spolupracovať medzi sebou navzájom a s laikmi. To tiež zahrňuje i povinnosť pozdvihnúť hlas proti nespravodlivosti a pretvárke, ktoré drvia ľudí a používajú násilie… Pastieri nemôžu zostávať neutrálni tvárou v tvár bolesti spôsobenej nespravodlivosťou a násilím…” a to i napriek tomu, že ich to môže niekedy stáť aj život, dodal na záver. Svätý Otec to povedal v Afrike, ale tá jeho veľká synodálna iniciatíva dať do pohybu celý Boží ľud, aby prežíval “radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudu dnešnej doby” by nebola presvedčivá, keby sa netýkala i tej drámy, ktorá sa odohráva v našom kúte sveta. Na Ukrajine. Neplatí, že je jedno kto začal, čo je spravodlivé, len nech je mier. Nesmieme byť neutrálni tvárou tvár tomuto násiliu a nespravodlivosti, i keď to znamená prijať riziko, ktoré sa môže týkať i nás! Ale čo by sme boli zač, keby sme váhali ho podstúpiť?