Pri predvianočnom upratovaní som narazil na knižku s názvom „Roky slovenských nádejí a sklamaní“, ktorú napísal Konštanín Čulen a vydali ju v roku 1932. Je v nej venovanie od môjho o generáciu staršieho bývalého kolegu z Útvaru hlavného architekta Bratislavy, kde som pracoval od skončenia povinnej vojenskej služby desať rokov až do revolúcie. Trochu sa hanbím, že som na tento dar pozabudol, lebo v čase, keď som vstupoval do demokratickej politiky, v januári 1990, mi ho tento kolega, ktorého som si veľmi vážil, venoval ako cennosť. Pozabudol som na tento dar, a až teraz, keď som naň po desaťročiach narazil, som si knižku hltom prečítal.
Dramatické čítanie. Je to o období rokov 1848 až 1875. O dobe, ktorá bola pre našich predkov neskutočne dynamická, a bohužiaľ, nakoniec i skľučujúca. Ako sa v našom malom, ešte sa len formujúcom národe zrodili kultúrne a výchovné inštitúcie, ktoré nám nedala vláda, ale zaplatili si ich, často veľmi chudobní, pospolití ľudia, ktorí pochopili, že tam je budúcnosť ich detí. Ale aj ako začali servilní karieristi písať uhorskej vláde, že sú to ustanovizne vlastizradné a nebezpečné. Dokonca na to založili osobitný časopis, ktorý v slovenskom jazyku horlil proti svojmu vlastnému národu. A pokrytecky mu dali názov „Svornosť“. Aby z neho potom s veľkým potešením citovala všetka maďarská tlač. Je to vlastne obdobie jednej generácie. Nie je to tých päť viet, ktoré sme sa o tej dobe kedysi učili v dejepise, ale dramatické čítanie o nezištnej statočnosti, obetavosti, odvahe, ale aj o nedôstojnej zlomyseľnosti konkrétnych ľudí, čo tu žili. A napokon sa zdalo, že vyhrali tí druhí. V roku 1874 uhorská vláda, akoby pod tlakom maďarskej tlače, ale i „slovenského“ časopisu, zatvorila všetky slovenské gymnáziá i Maticu Slovenskú. A navyše zhabala aj ich majetok, ktorý korunku po korunke na ne pozbieral náš ľud. Až nakoniec ministerský predseda Koloman Tisza mohol s tvárou farizeja vyhlásiť, keď sa o tom hovorilo v parlamente, že na mape hľadal, ale tento národ nenašiel.
To bola frustrácia! Nie to, čo máme teraz. Keď sa dá voľbami všetko zmeniť. A predsa, ďalšia generácia Slovákov sa musela učiť síce po maďarsky, alebo po nemecky, ale naučili sa, mnohí dokázali aj tak získať vzdelanie a nestratili lásku k svojmu národu. Je to veľká lekcia, z ktorej by sme mali čerpať i po mnohých rokoch! Som vďačný Ladislavovi Setnickému staršiemu za túto knižku a pri tejto príležitosti si naňho s vďakou spomínam.