Zápas o slobodu človeka pokračuje

3

Keď si dnes, po dvadsiatich piatich rokoch pripomíname udalosti z novembra 1989, je to nielen príležitosť, aby sme si uvedomili, ako je pre život človeka zásadne dôležitá a pritom krehká a stále ohrozená hodnota slobody. Zároveň je to i vhodná chvíľa zamyslieť sa i nad tým, čo prinieslo štvrťstoročie života v slobode. Predovšetkým nad tým, že mnoho z toho, čo priniesol život v slobode sa pre nás už stalo samozrejmosťou. Najvýznamnejším poznatkom je však naša štvrťstoročná skúsenosť, že život v slobode je isto ľudsky plnším a dôstojnejším, ale nie je jednoduchším.

Východiskom pre takéto zamyslenie by malo byť svedectvo a skúsenosť bývalých politických väzňov. Koľko ľudí prežilo svoje najlepšie roky v žalároch! A tí, čo o tom dnes ešte hovoria, sú vlastne tí šťastnejší  Pretože mnohí sa slobody ani nedožili. Politickí väzni nespáchali žiadne zločiny. Zomleli ich mlyny politickej nenávisti, sociálneho inžinierstva a odlišnosti od úradnej paradigmy totalitného režimu. A to nielen tých, čo s ním otvorene, alebo i skryte nesúhlasili. Často stačilo, že sa jednoducho narodili do nenáležitej rodiny.

Dnes už považujeme za samozrejmé vyjadriť svoj názor na súčasnú správu vecí verejných. Ba nielen to. Môžeme ju svojim dielom i ovplyvniť. Slobodné voľby, sloboda združovania, sloboda prejavu, náboženská sloboda, sloboda pohybu, právo podnikať, to všetko je akoby prirodzeným atribútom sociálnej existencie človeka. Pionierska šatka, „leninské subotniky“, vycestovacie doložky, či štátny súhlas na výkon duchovenskej činnosti, alebo skúšky z vedeckého ateizmu a požiadavka byť vyrovnaný s náboženskou otázkou, to všetko sa po dvadsiatich piatich rokoch stalo arzenálom pojmov, ktoré sa dostali do spoločnosti mamutov a rozličných dávno zabudnutých inštitútov. Dnes sa nám vidí, že neprirodzené bolo, keď verejná moc ľudí nútila hovoriť a konať veci, ktoré nielenže nechceli, ale ktoré boli často v rozpore s ich svedomím a presvedčením a považujeme za samozrejmé, keď to štát už nerobí.

No, ale dobre je i po štvrťstoročí si uvedomiť, že to samozrejmé nie je. Sloboda je veľký dar, a vždy je i veľa tých, ktorí sú pripravení svojim bratom na ich slobodu siahnuť. Znovu im nasadiť putá nejakých závislostí, či priamo im vnútiť, aby sa správali podľa vôle silnejšieho a nie na základe slobodného rozhodnutia. Slobodu je treba ošetrovať, starať sa o ňu, a dakedy ju musíme aj brániť. Inak o ňu vždy môžeme prísť. Nie je samozrejmosťou.

V novembrových dňoch roku 1989 si možno mnohí mysleli, že pád komunistického režimu a nastolenie demokracie prinesie ľuďom ľahší život. Že už nebude treba plniť nezmyselné príkazy a zákazy, že slobodné podnikanie vytvorí viac bohatstva spoločnosti a ľudia sa prosto budú mať lepšie. Veľmi skoro sa však ukázalo, že život v slobode sa nestal jednoduchým. Aj život v slobodnej spoločnosti zostáva mravnou drámou, avšak o jej výsledku už nerozhodujú len držitelia moci, ale jej výslednú podobu utvára  konkrétne rozhodovanie miliónov slobodných občanov. A toto rozhodovanie so sebou prináša i riziká a neistoty. Niekedy máme tendenciu zatvárať oči pred tým, že slobodné rozhodnutie môže byť aj zlé. Alebo ľahkomyseľné. Bez premýšľania nad tým, aké následky spôsobí. Alebo i zbabelé. Pretože správne rozhodnutia často vyžadujú statočnosť.

Začiatky komunistickej diktatúry sa zvyknú spájať s februárom 1948, keď komunistická strana uchvátila všetku moc. Ale málo si pripomíname, že komunisti necelé dva roky predtým drvivo vyhrali slobodné voľby. Jednak preto, lebo demokratické politické strany boli sebecké, pokrytecké a skorumpované, ale aj preto, lebo komunisti sľubovali slabým a bezbranným ľuďom oslobodenie. A získali si ich srdcia i hlasy.

Bolo by dobre, keby sme po tejto skúsenosti dokázali byť prezieravejší. Jednotlivca a jeho práva treba chrániť, ale to neznamená, že treba chrániť sebectvo a chamtivosť šikovnejších z nich. Ochrana práv jednotlivca nemá viesť k tomu, aby udusila potrebu spoločného dobra. Aj slobodná spoločnosť potrebuje niečo, čo ju spája, niečo z čoho môže čerpať vnútornú silu i do nepohody, pretože inak prestane byť spoločnosťou. Premení sa na zoskupenie firiem a od nich závislých neslobodných ľudí.

A pri tom všetkom nepodceňujme nepriateľov slobody! Ide o dve základné kategórie. Jednak o tých, čo neveria v rovnosť ľudí pred Bohom a pred zákonom a  túžia po osobitnom postavení. Chcú viac ako ostatní, chcú privilégiá. A budú sa o ne usilovať silou či peniazmi. Druhou kategóriou nepriateľov slobody sú fanatici. Upierajú ľuďom právo samostatne sa rozhodovať, lebo všade vidia možnosť, že sa budú rozhodovať zle. Preto by chceli ľuďom vnútiť ich predstavu toho, čo vyhlasujú za dobré.

Jedni i druhí vnášajú do slobodnej spoločnosti jed nenávisti voči slobode. Využívajú slabosti a omyly demokratických predstaviteľov, lákajú ľud na veľkolepé vízie a sú majstrami najrozličnejších klamných kampaní. Ide tak o predstaviteľov minulosti, ktorí túžia po obnovení svojich niekdajších výsad, ako i o nových útočníkov na ľudskú slobodu, pripravených si tieto privilégiá a moc v spoločnosti kúpiť. Pre slobodnú spoločnosť predstavujú stále smrteľné nebezpečenstvo.

Na udalosti spred dvadsiatimi piatimi rokmi spomínajme s úctou a s hrdosťou. Ale nezostaňme iba pri spomienkach a vzletných slovách. Do pomníkov k Sedemnástemu novembru by bolo dobre vytesať i pokojné, ale odhodlané varovanie, že zápas o slobodu človeka pokračuje!