Dohoda Richarda Sulíka a Borisa Kollára nie je iba o ich ideologickom pragmatizme a politických ambíciách. Je aj dôsledkom praxe slovenských politických strán. Aj tých, čo sa považujú za strážkyne demokracie. Je svedectvom ich vnútorného nastavenia. Aby sa vedenia týchto strán nemuseli naťahovať s vnútornou polemikou, aby nemuseli čeliť kritike tých, ktorí ich zakladali, alebo majú vo verejnosti vplyv, tak často robia všetko pre to, aby mali čo najmenej príležitostí niečo vo svojich stranách povedať, urobiť, alebo aby sa ich celkom zbavili. Počítajú s tým, že nemajú kam ísť, a ak aj odídu, ich prívrženci budú tú pôvodnú stranu aj tak voliť, lebo koho iného by volili? Nuž ale žijeme v pluralitnej demokracii, ktorá funguje. A tak sa stalo, že tí, čo by volili pôvodnú Sulíkovu stranu aj bez jej zakladateľa, keby nemali inú možnosť, teraz ju už budú mať. Budú mať koho voliť aj mimo pôvodnej strany. Ešte v čerstvej pamäti mám, ako sa nebohá Anka Záborská rozhodla založiť si vlastnú stranu po tom, ako ju chcel vtedajší predseda KDH Alojz Hlina poslať do politického dôchodku. Výsledok bol, že Záborská sa do parlamentu cez Matovičov subjekt dostala, ale nám jej hlasy chýbali a neprešli sme cez päť percent.
Vedenia politických strán, ktoré majú ambíciu upevniť našu demokraciu, by mali aj vo vlastnom záujme chrániť a živiť demokratické pomery aj vo vlastnom straníckom prostredí. Teda také, čo sú schopné rešpektovať pluralitu aj u seba. V podstate Sulíkovi a Kollárovi celkom držím palce. Ja ich síce voliť nebudem, lebo mám koho voliť, ale ich dohode som sa potešil. Prípadný úspech tej dohody by mohol mať celkom užitočný, pedagogický vplyv na pýchu ostatných demokratických politických strán. Niekedy môže mať politický pragmatizmus aj celkom liečivé účinky.