Povrchný svet sa dnes teší z memoranda o prímerí, ktoré v týchto dňoch podpísali USA s Iránom. Isteže je vždy príjemné, ak sa prestane strieľať a prestanú násilne umierať ľudia. Ale naozaj dobre je to vtedy, ak to nie je iba preto, aby sa jedna strana konfliktu vyvliekla z krvavého sporu, ktorý bude pokračovať aj bez nej. Stav, v ktorom obe strany túto dohodu podpísali, je objektívne pre USA, ale aj pre väčšinu sveta horší, ako bol pred tým, ako sa Trump rozhodol použiť vojenskú silu. Iránsky režim sa udržal, ba ukázal, že je schopný rozkývať svetovú ekonomiku a americkí spojenci v regióne zistili, že sa na Washington spoliehať v prípade ich ohrozenia nemôžu. Hlavne však, Trumpova vojenská avantúra neposunula, a ani to súčasné memorandum neposúva spor, ktorý je rozbuškou celého Blízkeho východu k akémukoľvek riešeniu ani o milimeter.
Izraelský premiér Benjamin Netanjahu má azda všeličo za ušami, ale stojí na čele štátu, ktorému Irán a ním podporované sily v regióne upierajú základné právo na samotnú existenciu. Na Blízkom východe nebude pokoj, kým nedôjde k dohode, ktorej základom musí byť bezpodmienečné uznanie, že v tomto historicky nesmierne cennom kúte sveta majú právo žiť bok po boku všetci. Židia, Arabi, Palestínci, Libanonci, Peržania, moslimovia, príslušníci židovského náboženstva i kresťania, a samozrejme mnohí ďalší. Takáto dohoda sa nedá dosiahnuť vojenskou silou. Na to bude potrebné poctivé rokovanie všetkých zúčastnených. A ochota pozrieť sa na všetko i optikou tých druhých. Kým svet a hlavne Blízky východ ani nezačne rokovať o takejto základnej dohode, tak bude prevládať mentalita „zničiť“ (teda zabíjať) a „brániť sa“ (teda taktiež zabíjať). Prekonať túto mentalitu v dnešnom svete a osobitne v zemi, ktorú my kresťania (a nielen my) nazývame Svätou, vyžaduje veľa odvahy, múdrosti a aj času. A hlavne ochoty i k bolestivým kompromisom. Ale v jadrovom veku to môže byť už aj otázkou prežitia ľudstva. O to sa modlime!