Myslím si, že to, čo v týchto dňoch so zatajeným dychom a solidaritou sledujeme u našich východných susedov, by nás malo mimo iného viesť aj k veľmi zásadnému prehodnoteniu toho, ako sa má slobodná spoločnosť brániť. Ako sa na obranu všetkého, čo považuje za cenné pre svoj život pripravovať? A nevyhýbať sa aj nepríjemnej otázke, čo všetko tomu treba i v čase, keď je zdanlivo pokoj, obetovať? Niektorí prezieraví muži a ženy vo verejnom živote na to upozorňovali, ale väčšina spoločnosti, prakticky od revolúcie bohužiaľ túžila predovšetkým po blahobyte a túto tému si nepripúšťala. Veď predsa žijeme v 21. storočí, hovorili. Lenže, priatelia, v celej histórii nášho pokolenia, vždy sa našli ľudia, ktorí siahali po tom, čo im nepatrilo, a to aj násilím. A hnali svoje štáty do konfliktov a vojen. Pomáhajme Ukrajine sa brániť, ale zároveň prebudujme i náš vlastný, národný “imunitný systém”! Naše spojenecké záväzky si udržme, ale nespoliehajme sa iba na ne. Ukrajinci nám dávajú lekciu z toho, ako potrebná je v prvom rade vlastná odolnosť a odvaha. Učme sa, a zároveň bojujme vo vojne o mysle ľudí, ktorá už prebieha aj na našom teritóriu!