Pět švestek je jemná komédia mladého Svěráka o tom, ako na staré kolená majú napokon cenu už len priateľstvá a vzťahy, ktoré si jej protagonisti dokázali udržať, alebo aj obnoviť z minulosti, keď si ich vybudovali. Spomenul som si tiež na našu starú partiu (moja manželka ju nazývala „vy chlapci, čo spolu chodíte“), čo sme po maturite boli bicyklami v Juhoslávii, stretávali sme sa na tajných kresťanských krúžkoch, chodili sme na undergroundové koncerty, kde sa podpisovala Charta 77, točili sme na osmičkovú kameru amatérske filmy a po revolúcii sme rok čo rok nechávali na pár dní naše rodiny, zamestnanie i politiku doma a jazdievali sme „na staré miesta“, po rozpade Juhoslávie už do Chorvátska. Celý rok to bol rituál, v ktorom sme si to postupne plánovali, pripravovali a po ceste zas spomínali. Hlavne však to bolo o tom, že priateľstvo je niečo, čo má osobitnú hodnotu svetielka Kráľovstva Božieho, čo vie preblesknúť už i tu na zemi.
Už niekoľko rokov však táto pekná tradícia nepokračuje. Z nášho spoločenstva čosi vyprchalo. Podľa mňa to ani nemá konkrétnu príčinu. Lebo hádali sme sa občas aj predtým, život to z času na čas prináša. Ale teraz sa to vyvinulo do mentálneho stavu, ako keď vojsko stratí vieru v to, že ešte môže vyhrať. Ten Svěrákov film vlastne nie je ani tak o starobe, ako skôr o ľuďoch v takomto rozpoložení. Ale hlavne aj o tom, že i v takomto stave sa ten duch, čo ľudí spája, napriek pletkám, alebo aj ublíženiam z minulosti, ešte vždy dá oživiť. Kým sme tu.
Svěrákov úsmevný nový film je tak trochu o nás všetkých. Aj o našich národoch.