Dnes je vhodný deň na zamyslenie sa nad duchovným dedičstvom, ktoré nám zanechali Cyril a Metod a odvoláva sa naň aj Ústava Slovenskej republiky.
V prvom rade je to náboženské poslanie. Vtedy to bolo preto, aby sa Ježisovo učenie stalo pre našich predkov zrozumiteľným. I keď ďalej potom ústava hovorí o tom, že sa náš štát neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, nadväzuje na toto duchovné dedičstvo našich slovanských apoštolov. Pretože len z neho vieme i v sekulárnom štáte odvodiť, prečo sa niečo patrí a niečo nie. A že, ak je niečo zlé, je to zlým, aj keď sa to môže niekomu hodiť a vie si zabezpečiť beztrestnosť. Lebo nezakrývajme si oči, ak toto duchovné dedičstvo hodíme za hlavu, ak naň celkom zabudneme, potom začne platiť, milí priatelia, pohanský zákon džungle. Tí, čo budú mať dojem, že sa od tohto dedičstva „oslobodili“, nadobudnú presvedčenie, že im je dovolené všetko. Kým ich nechytia ti, čo si myslia to isté, len budú silnejší.
V druhom rade bola cyrilo-metodská misia kultúrna. Aby sa vtedy naši predkovia nestali obeťou kultúrnej kolonizácie franských (nemeckých) ideológov, bolo pre nich životodarné zasiať semiačka vlastnej kultúry. Preklad Biblie, liturgických a ďalších dôležitých textov, prvé riadky slovanskej literatúry, tak začalo dielo Cyrila a Metoda na Veľkej Morave budovať odolnosť oveľa hlbšiu, ako to dokáže svet politiky. Ak na tieto základy nadväzujeme i po mnohých stáročiach, nadväzujeme na zdravý koreň.
A tretí rozmer duchovného dedičstva solúnskych bratov vidím v tom, ako svoju misiu adresovali pospolitému ľudu. Nie elitám vtedajšieho sveta. V čase, keď o živote a smrti rozhodovali mocní zemepáni a bojovníci, Cyrilovi a Metodovi nestačilo, aby sa usilovali zapáčiť sa im. Veď ako pohodlné by bolo, prísť so svojou misiou na kniežacie dvory a tí nech to potom vnútia svojim poddaným! Lenže naši vierozvestcovia mali iné ambície. Tak ako kedysi ich galilejský Majster, oni nežiadali slepú poslušnosť. Oni hovorili k srdciam a mysliam tých najmenších. Lebo to, čo hlásali, má význam iba vtedy, ak to v slobode svojho presvedčenia príjmu za svoje. Pretože túto vnútornú slobodu má každý. Má ju aj nevoľník a otrok. Toto boli ľudia, ku ktorým kedysi hovoril Ježiš a toto boli potom aj ľudia, na ktorých sa obrátili Cyril a Metod. Im nešlo o nejaké divadielko pred mocnými. Chceli preniknúť do sveta slobody každého človeka, aby sa v nej o svojom najvnútornejšom osude rozhodoval sám. Do sveta kresťanskej rovnosti aj inak veľmi nerovných ľudí. Do sveta, ktorý je vlastne základom demokracie. Ak na to i dnes zabudneme, máme po demokracii.
Teším sa, že zmienka o tomto cennom duchovnom dedičstve v našej ústave je. Je cenná a má nám čo povedať aj v tejto dobe.