To súčasné ruské besnenie v náletoch na ukrajinské mestá mi pripomína masívne bombardovanie Američanov predtým, ako sa so severnými Vietnamcami dohodli na ukončení vojny. A to tam vtedy Američania z hľadiska medzinárodného práva boli stokrát oprávnenejšie, než sú teraz Rusi na území Ukrajiny. Ale americký prezident mal vtedy inteligentného Kissingera, ktorý ho presvedčil, že vojensky Vietnamcov nezlomia a pokračovanie vojny záujmom USA už iba škodí. Takéhoto Kissingera potrebujú teraz Rusi. Iba tak sa dá realisticky začať rokovanie o ukončení bojov v Ukrajine.
Mnohí by dnes také rokovanie videli radi. Veď aj ja by som sa potešil, keby to zabíjanie prestalo. Ale ono sa to dá iba vtedy, ak sa pre ukončenie rozhodne ten, kto je jeho strojcom. Jemu by mal niekto po jeho boku poradiť, že to, čo tým zamýšľal nezískal, a ani nezíska. Preto všetci, čo hovoria, že teraz je čas začať rokovania, adresujú svoje výzvy nesprávnemu adresátovi, pokiaľ na to nenašli nejaké spriaznené uši niekoho kvalifikovaného priamo v Kremli.
Píšem to preto, lebo i na našej strane je stále viac takých, čo sú už zrejme dosť unavení a čiastočne začínajú podliehať zmätenému naratívu, ktorým Moskva zahmlieva svoju trvajúcu avantúru. A to nehovorím iba o tých, čo demagogicky hovoria o mieri, lebo sa to páči voličom (komu by sa to nepáčilo?), a pritom sa ani trochu neunúvajú naznačiť, ako by si reálnu cestu k nemu predstavovali. Mnohí to myslia poctivo (nechcem o tom pochybovať), ale pritom si ani neuvedomujú, ako naleteli na základnú tézu viac ako desaťročnej ruskej doktríny, podľa ktorej už prebieha permanentný, globálny konflikt medzi Ruskom a Západom. A vojna v Ukrajine je podľa nich už horúcim dôsledkom tohto konfliktu.
V skutočnosti to ale vôbec nie je tak. Rusko nebojuje so Západom. Vojensky na to nemá, len provokuje, aby to tak vyzeralo. Aby zdôvodnilo svoj nenáležitý nárok na kontrolu štátov, v ktorých chce obnoviť svoj vplyv. Teraz ide o Ukrajinu. Je to jednoduchá postkoloniálna vojna bývalej metropoly proti štátu, ktorý bol donedávna územím, ktoré im patrilo. A o ktorého kontrolu sa po stáročia usilovalo. Žiaden konflikt globálneho rozmeru. Samozrejme, v tomto svete už nič neprebieha izolovanie a ani vojna o Ukrajinu. Tí, čo hovoria o mieri, ktorý by nevzišiel z realizmu nejakého ruského Kissingera, vlastne hovoria – „tak si tú svoju kolóniu zoberte a nám dajte pokoj!“
Ale hádam my už dnes veríme v inakší svet! Vo svet, v ktorom platia nejaké pravidlá. Pravidlá, podľa ktorých už nemôže Veľká Británia vyslať svoju armádu, aby si spätne vydobyla územia, nad ktorými kedysi slnko nezapadalo. Pritom v mnohých tých bývalých kolóniách sa žije ťažko. Niektoré z nich si vyložene nevedia vládnuť. Ale žiadnej z nich ani na um nezíde, aby požiadala niekdajšiu metropolu, nech si ich zoberie späť. Briti sa s tým zmierili, a kým sa s tým nezmieria Rusi, bude vojna. A i keby ju vojensky napokon na nejaký čas aj vyhrali, každý Rus, ktorý by potom prišiel na takto dobytú Ukrajinu, si bude musieť dávať pozor, aby mu niekto nepodrezal hrdlo. Lebo vojna proti národnooslobodzovaciemu hnutiu sa dlhodobo ani vyhrať nedá. Rusi teraz veľmi potrebujú svojho Kissingera. Nie útlocitných radcov v západných štátoch, teda aj u nás, ktorí pod vplyvom ruskej propagandy vyzývajú Ukrajinu, aby po štyri a pol rokoch hrdinského boja pokorne poprosila o mier. Kto len trochu rozumie tomu, čo je to túžba po slobode, také niečo nemôže očakávať.