Keď sa v roku 1994 pokúsila Mečiarova väčšina v NR SR šikanovať opozičných poslancov vytvorením parlamentnej vyšetrovacej komisie, ktorá by mala niektoré represívne právomoci orgánov činných v trestnom konaní, bránili sme sa tak, že sme sa obrátili na ústavný súd. A ten nám dal za pravdu. Parlament si nesmie prisvojovať oprávnenia, ktoré patria výkonnej moci. Lebo kto potom nesie za takéto rozhodnutia priamu osobnú zodpovednosť? A to platí podľa mňa rovnako aj pre výber tak dôležitej funkcie, akou je policajný prezident. Želám mu, aby svoj úrad vykonával múdro a dobre, ale ak sa i napriek tomu nevydarí, minister sa bude môcť vyhovárať, že on si ho nevybral. Prikázal mu ho parlamentný výbor. Toto je zlý trend pre personálnu politiku v štáte. Podľa mňa je v rozpore s ústavou, pretože si tu parlament takisto prisvojuje oprávnenia (a povinnosti) výkonnej moci. V každom prípade je to však alibizmus, ktorým tí, čo majú v NR SR väčšinu, zakrývajú osobnú zodpovednosť svojich členov vlády za kolektívny orgán, ktorý priamu zodpovednosť pred žiadnym iným ústavným orgánom už nenesie. A voličom zahrali pútavé divadielko.