Dve Dzurindove vlády previedli Slovensko z kmeňovej mentality, v ktorej veľký náčelník nútil svojich svojich veľmožov tancovať okolo zázračnej lipy a preskakovať vatry zvrchovanosti za prísľub podielu na koristi, do celkom inej civilizácie. Nie dokonalej, ale v každom prípade takej, do ktorej smerujú kroky utečencov z celého ostatného sveta, lebo má normálne pravidlá, podľa ktorých sa v nej dá dôstojne žiť. A váži si človeka, bez ohľadu na to, z akého kmeňa pochádza, jednoducho len preto, lebo je to človek. Bol to tak trochu zázrak a Slovensko z neho dodnes žije. I keď nám tu mentalita kmeňového prístupu stále straší. Ako sa to vtedy vôbec podarilo? Myslím si, že základom toho bola politika, založená na dialógu. Nebyť tých nekonečných hodín, ktoré v tých rokoch strávili politici s veľmi rozličnými programovými, ideologickými predstavami, a samozrejme aj veľmi sebeckými záujmami, vo vzájomných rokovaniach, nikdy by nebolo vzniklo zoskupenie, čo dokázalo odstaviť zdanlivo neporaziteľného náčelníka od moci. A nikdy by nebolo možné v takom “zlepenci” (ako to výsmešne označoval Mečiar) vytvoriť spoločnú stratégiu a program na premenu Slovenska. A už vôbec by ju nebolo možné uskutočniť. Toto potrebuje i súčasná politika. Prejsť od strieľania na tlačovkách k normálnym rokovaniam. Nie k pokútnym, tajným dohodám, toho s tým, s ktorým sa to momentálne hodí, aby oblafli dakoho ďalšieho. Lebo presne to robí mafia. Demokratický politický dialóg vyžaduje poctivé stanoviská a hľadanie dohody. A aj kompromisov. Pred očami voličov. Lebo, veď čo už iné, ak nie toto je vec verejná. Res publica.