Jestvuje taká myšlienka, že kapitulantská mentalita je síce nedôstojná, ale umožňuje prežiť. Naše dejiny sú toho údajne potvrdením. Ibaže jedným dychom potom nariekame nad dôsledkami tejto mentality. V mnohom ich zažívame dodnes. Stratili sme úctu nielen voči druhým ľuďom, ale táto mentalita vedie k tomu, že nemáme úctu často ani sami voči sebe. Dnes sa nikto verejne nehlási k tomu, aké to bolo múdre ustúpiť Hitlerovi, či ako rozvážne postupovali československí normalizační gubernátori po tom, ako sa rozhodli nevzdorovať okupačnej moci. Naopak, ešte nejaké zbytky zdravého postoja k životu nás i po mnohých desaťročiach vedú k tomu, aby sme sa predsa len hrdo hlásili k našim dvom odvážnym národným vzopätiam v rokoch meruôsmych či v Slovenskom národnom povstaní. I keď obe tieto hrdinské udalosti našej histórie nepriniesli ani vojenský, a ani politický triumf ich priamym účastníkom. Dávajú nám však nádej, že niekde hlboko v nás predsa len drieme aj čosi ako statočnosť. Bez ktorej niet ani šťastia ani slobody.