Včera uviedla TV Noe starší rozhovor s mojim priateľom profesorom Janom Sokolom. Zoznámili sme sa pred 30 rokmi vo Federálnom zhromaždení. Minulý rok, bohužiaľ, umrel. V tom rozhovore použil pekný obraz postoja, ktorý by mal byť charakteristický pre kresťana v tomto svete. Keď padne facka, máme vždy chuť ju vrátiť. A väčšinou to nejakou formou aj urobíme. A tak potom tá facka blúdi svetom ďalej, až kým nenarazí na človeka, ktorý to tomu, kto mu ju dal, z vlastného rozhodnutia už neopätuje. Odpustí mu. Sokol to povedal šarmantnejšie, ale myslím, že podstatu jeho obrazu som opísal verne. Schopnosť odpustiť nie je iba fráza z Otčenáša. Ani svätuškársky postoj bojazlivých. Neznamená, že sa nemáme zastať slabého, keď sa mu deje krivda. Ani, že sa nemáme brániť. Nie je to ani postoj nenásilia za každú cenu. A už vôbec to nie je rezignácia pred zápasom o spravodlivejší život. Ale na konci všetkých tých zápasov o lepší svet je schopnosť odpustiť veľmi praktickou pomôckou na hľadanie ciest z pascí, ktoré sme si jednotliví ľudia, a i celé národy svojimi účtami z minulosti nastražili. I z tých, z ktorých zdanlivo niet východiska. To je politická dimenzia tohto postoja. V globalizovanom, jadrovom veku, môže byť tento politický rozmer i otázkou prežitia ľudstva. O tej mravnej dimenzii rozprával Zakladateľ kresťanstva: “Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.” (Mt 6,14-15) Kresťanský demokrat, ktorý to myslí vážne, by mal vedieť, že obe tieto dimenzie hlboko súvisia.