Už som o tom raz písal, ale pripomeniem to. Róbert Fico sa svojou politickou dráhou štylizuje do štátnika z úsvitu našich národných dejín, do Svätopluka. Treba povedať, že jeho obľúbenec bol vo svojej dobe viac ako úspešný. V zložitých napätiach medzi východom a západom dokázal veľmi šikovne lavírovať. Vedel kedy ustúpiť, kedy udrieť a to bez ohľadu na to (často opačne) ako pôvodne sľúbil. Postupne sa tak prepracoval do kategórie panovníkov, ktorí po rozpade Franskej ríše predstavovali najvyššiu ligu. Vydržalo mu to až do jeho smrti. Lenže nezaložil nič, čo by ho prežilo. Nemal totiž víziu, ktorou by prekračoval seba.
Ficova cesta do Moskvy je predovšetkým akýmsi svätoplukovským gestom vzdoru proti tomu, čo sa páči Európskej únii. Posilní to jeho postavenie pred jeho postkomunistickým a postľudáckym publikom. Nie je v tom však nič koncepčné. Oni proste nemajú ten Brusel radi, tak sa správa podľa ich želania. Pozoruhodné pri tom je, že jeho najlepší európsky (alebo skôr protieurópsky) kamarát Orban, na Červenom námestí v piatok nebude. Stará líška z Budapešti totiž víziu má. Ani on a jeho voliči nemajú Brusel v láske, ale ich koncepcia je zameraná na obnovenie veľkej ríše, ktorá by predsa len mala patriť, tak ako vždy, do rodiny európskych mocností. Preto vie, že i v gestách proti svojim „bratrancom“ jestvujú nejaké ohraničenia. V záujme jeho vízie. Vízie, ktorá nie je síce v rozpore s Ficovou, lebo Fico žiadnu nemá, ale je, bohužiaľ, na účet budúcnosti suverenity Slovenska. Fico chce byť novodobým Svätoplukom, ale Orban zatiaľ sníva sen zakladateľa Uhorskej ríše Štefana.
Dejiny sa niekedy vedia pozoruhodne opakovať. (I keď Marx kdesi cituje myslím Hegela, že prvý krát to býva dráma, a pri opakovaní sa to premení na frašku. Dúfajme.)