Národná rada Slovenskej republiky začína v tomto roku svoju prácu návrhom na zmenu rokovacieho poriadku. Líder opozície to kritizuje, že ľudia majú iné problémy a parlament sa ako prvým problémom v tomto roku zaoberá sebou samým. Myslím si, že to tak celkom nie je. Pretože tak, ako diskutujú naši volení zástupcovia pred zrakmi verejnosti, ukazujú vlastne celej spoločnosti, ako sa v nej vedie rozprava. Spoločnosť sa tým silne inšpiruje. Preto zákon o rokovacom poriadku nie je iba vnútornou záležitosťou snemovne. Aj keď samozrejme žiaden zákon nemôže napraviť nikoho, kto je nevychovaný a správa sa neslušne. A nemôže ani docieliť, aby si verejnosť poslancov viac vážila. Pretože ak tí najkrikľavejší z nich dávajú ostentatívne najavo, ako si nectia svojich politických odporcov, a vždy sa medzi nimi nájdu takí, čo im to rovnakou kartou potom vracajú, tak výsledok nebude, že občania zanevrú len na tých kritizovaných. Prestanú si vážiť inštitút voleného zástupcu ľudu ako taký. To sa deje a rokovací poriadok tomu nezabráni ani keby bol z Božskej dielne.
Ale čosi by sa v tých pravidlách pre vedenie rozpravy predsa len dalo. Podľa mňa (a mojej šestnásťročnej parlamentnej skúsenosti) by veľmi pomohlo, keby sa zrušili takzvané faktické poznámky. Nemajú žiadnu hodnotu a využívajú sa hlavne na osobné útoky. Na druhej strane, ak sa poslanec pripraví a riadne prihlási, tak by mal mať príležitosť svoje povedať. Nemal by ho v tom dirigovať nikto, ani vedenie parlamentu, ale ani jeho stranícky klub. Isté časové obmedzenie by samozrejme mohlo byť, ale v rozumnej miere, na ktorej sa všetci dohodnú. Stanovovať zákonom, ako majú byť poslanci oblečení sa mi zdá byť nedôstojné. Je to ich vizitka. Obštrukcie patria k normálnej práci demokratických parlamentov a ich efektivitu a účelnosť by nemali posudzovať parlamentní funkcionári, ale voliči.
Najväčší problém predloženého zákona však vidím v spôsobe, akým sa k nemu došlo. A v kritike toho má opozícia úplnú pravdu. Koaličné strany usúdili, že sa s opozíciou aj tak nedá dohodnúť, tak s ňou ani nediskutovali. To sa ešte v parlamentnej histórii nášho štátu nestalo. Jasné, že väčšina je schopná si vždy presadiť svoje, ale aby sa o pravidlách spoločného rokovania s menšinou ani nehovorilo, a nehľadala sa širšia dohoda, to je katastrofálny signál do spoločnosti. Pretože tá potrebuje schopnosť poctivo diskutovať ako soľ. Výčitky opozície, že sa tak v minulosti rokovací poriadok nikdy neupravoval sú preto naozaj opodstatnené. Rád by som však od opozície počul sľub, že keď budú pri moci oni, tak sa takto ani voči terajším vládnym stranám správať nebudú. To by bola možno prvá lastovička istej nádeje, že raz predsa len nájdeme v slovenskej spoločnosti vôľu hľadať spoločnú reč. Nie rovnakú, to nikto nechce, ale schopnosť sa i pri rozličných mienkach spolu pokojne rozprávať. Urobte to, milí priatelia, čo ste v opozícii, prosím!