Keď o sebe prezident USA Donald Trump hovorí, že sa nebude riadiť inými pravidlami, než je jeho vlastná morálka, inými slovami vraví, že on bude určovať, čo je dobré a čo zlé. Nie je to veľmi originálne. Správajú sa tak aj iní. Len sa pri tom spravidla tvária, že oni uznávajú čosi vyššie, čo zaväzuje aj ich, a len máloktorí tak nepokryte a otvorene povedia, že ich nie. Lebo ten, kto sa štylizuje do pozície tvorcu mravných pravidiel si privlastňuje výsadu, ktorá mala od nepamäti božský charakter.
Už som tu pred časom písal o maďarsko-americkej liberálnej filozofke Agnes Hellerovej. Tá sa vyjadrila aj o súčasnej sekulárnej politike, že i po tom, čo sa z nej vytratil Boh (ona píše, že umrel), i takáto politika si napriek tomu ešte zachovala formálne teologický rámec. Formuluje to pekným obrazom: „Prázdna stolička čaká na Mesiáša. Ak sa na túto stoličku niekto posadí, možno si byť istý: ide o nepravého, alebo podvodníckeho mesiáša. Ak však stoličku niekto odstráni, je po predstavení a Duch z takého spoločenstva odíde. Politika túto neobsadenú stoličku nemôže použiť. Pokiaľ ju však nechá na jej mieste – práve tam v strede…musia sa politici za svoj život stále ešte zodpovedať…Všetko ostatné je pragmatizmus…“
Nuž a presne po takejto stoličke teraz celkom bezostyšne zatúžil Trump. Ono je to napokon snom každého autokratického vládcu. Len sa čudujem, ako ho môžu ešte podporovať nejakí kresťania. Veď je to bezočivá výzva prvému Božiemu prikázaniu. V prvých troch storočiach našej éry kresťanov hádzali Rimania levom presne preto, lebo, inak vcelku poslušní, neboli ochotní skloniť hlavu, keď sa cisár nechal vyhlásiť za boha. Nad každým je čosi vyššie. V politike nech je to radšej ten rešpekt voči prázdnej stoličke! Lebo napokon na každého, kto si ju privlastní, raz príde.