Vystúpenie na seminári k prezentácii Kresťanskosociálneho manifestu

manifestJadrom tejto našej publikácie je hypotéza novej sociálno-ekonomickej paradigmy. Jednak preto, lebo podľa nás lepšie zodpovedá kresťanskej inšpirácii, a jednak i preto, lebo nemôžeme zavierať oči pred našou vyše štvrťstoročnou skúsenosťou s liberálnou ekonomicko-sociálnou praxou. Už niekoľko rokov o tom vedieme medzi sebou diskusiu. Ovplyvnilo nás to pri koncipovaní programových dokumentov, najskôr v MISII 21, a neskôr v našom združení KREDIT pri prácach na základnom programe KDH. S poľutovaním však musím konštatovať, že sa tieto myšlienky napokon do výslednej podoby programu dostali len málo, a aj ak, tak vo veľmi oslabenej a nenápadnej podobe.

Sme však naďalej presvedčení, že nový sociálno-ekonomický koncept kresťanská demokracia potrebuje. Preto sme sa napokon rozhodli, že sa pokúsime tieto naše myšlienky sformulovať a položiť na papier. Tak sme sa pustili do tohto nášho manifestu. Dohodli sme sa, že Ľubo Vlčák sa sústredí na jeho nosnú časť, teda na tézy sociálno-ekonomického učenia a politiky a ja sa pokúsim tento koncept začleniť do širších súvislostí kresťansko-demokratickej politickej teórie a praxe.

Pôvodne sme chceli načrieť predovšetkým do teórie. Básnik síce spieva ako „šedá je každá teória“, ale zasa iný klasik píše, že nič nie je tak praktické, ako dobrá teória. Slovenská demokratická politika, nielen tá naša kresťanskodemokratická, je od svojej resuscitácie v roku 1990, už dvadsaťšesť rokov charakteristická preberaním cudzích vzorov a „plátaním“ problémov, ktoré prináša život. Zviedla zápas s nebezpečenstvom nastolenia autoritatívnej politiky, priviedla Slovensko do hlavného prúdu západnej civilizácie, to všetko bolo výslednicou veľkého politického zápasu, a myslím si, že na podiel kresťanských demokratov v tomto boji, môžeme byť právom hrdí. Veď kde by sme dnes inak boli? Ale nesmieme zavierať oči pred tým, že v tomto zápase sme po celý čas improvizovali. Nikdy sme sa dostatočne hlboko nezamysleli nad tým, kam v tomto zápase vskutku smerujeme, akú spoločnosť vytvárame, až sme napokon nad mnohými výsledkami našej štvrťstoročnej improvizácie, zostali dakedy aj zdesení. Násilný kolektivizmus komunistického režimu, ktorý gniavil ľudskú slobodu, sme vymenili za bezohľadný individualizmus, v ktorom dominuje princíp posvätného súkromného vlastníctva, a to nezávisle od toho, ako ono vzniklo. Zrazu vidíme, že s kolektivizmom sme stratili aj zmysel pre akékoľvek spoločné dobro.

A nielen to. Ľudské šťastie mala v ponímaní komunistickej ideológie priniesť beztriedna spoločnosť, v ktorej mal každý pracovať podľa svojich schopností, ale zároveň mal uspokojovať svoje materiálne potreby tak, ako by sa mu len zažiadalo. Bola to idealistická koncepcia vychádzajúca z učinia Karla Marxa a ďalších mysliteľov. I keď sa jej sen napokon neuskutočnil, mnoho z toho, čo Marx, Engels a ďalší zasiali do hláv miliónov ľudí, pretrvalo, a aj keď v zmenených podmienkach a v modifikovanej podobe, stále pretrváva. To čo je do očí bijúce, je predovšetkým praktický materializmus. I dnešný človek vidí svoje šťastie v spoločnosti tu na zemi, a to hlavne v oblasti materiálnych potrieb. Toto videnie sa premietlo i do praktickej politiky postkomunistických i demokratických politických strán. Áno, i do našej politiky, v ktorej sa hlásime ku kresťanskej inšpirácii. Tú si spravidla strážime v niektorých „našich“, čisto „kresťanských“ témach, ale do terénu, ktorý si pre seba vyhradili mocné politické idey založené na túžbe človeka mať, vlastniť a spotrebúvať, sme sa za tie dve a pol desaťročia my veľmi nepúšťali. Nemali sme čas, a možno ani odvahu.

Preto sme sa chceli nad týmito otázkami zamyslieť trochu hlbšie. Cítili sme pritom, že náš rozchod s marxistickým režimom bol v revolúcii rokov 1989/1990 veľmi povrchný. Nielen preto, lebo jeho pohlavári a nomenklatúrne kádre sa veľmi rýchlo prispôsobili novej dobe, z marxistov sa stali manažéri, a tí najšikovnejší využili našu naivitu prvých rokov, a dnes sa nám smejú, pretože patria k najbohatším ľuďom našej spoločnosti, ale predovšetkým preto, lebo sme nedokázali sformulovať aj iný ideál, ako je mámenie konzumnej spoločnosti. Ani sme sa nepokúsili „zájsť na hlbinu“, ako o tom hovoril svätý pápež, a tam hľadať zdroje pre politiku aspoň tak, ako to kedysi učinili veľkí myslitelia marxizmu. Uspokojili sme sa s liberálnymi poučkami, ktoré sme prebrali nekriticky, hoci sme sa ideologicky voči liberalizmu možno niekedy aj zbytočne vymedzovali (hlavne tam, kde šlo o slobodný politický režim), v praxi sme sa však dostali do vleku čisto liberálnej ekonomickej a sociálnej politiky. A to v dosť primitívnej podobe. Pretože aj liberálne zmýšľajúci učenci sa usilujú, ak sú poctiví, o spätnú väzbu, reflexiu toho, čo po páde komunizmu, nielen v postkomunistických krajinách, ale na celom svete, vzniklo. Známe je, ako jeden z veľkých guru liberálneho myslenia, Milton Friedman vyhlasoval po páde komunistických režimov za najlepšie reformné kroky triádu „privatizovať, privatizovať, privatizovať“, avšak keď potom videl, ako sa to v praxi naozaj dialo, pred svojou smrťou už vravel, že najskôr je potrebná „vláda zákona“ a až na jej základe by sa mali robiť aj veľké majetkové transfery.

A tak sme napokon začali písať náš manifest ako náčrt kresťanského politického a sociálneho učenia. Pôvodne sme nemali ambíciu formulovať z neho bezprostredne i politický program. Kresťanskí demokrati si svoj schválili, aký – taký, ale je. My sme cítili potrebu vyprovokovať diskusiu o ideách. Lebo bez poctivej rozpravy myšlienky nenadobudnú podobu inšpirujúcich ideí, ktoré sú potom schopné oduševniť ľudí. Na takýchto ideách je totiž možné potom budovať skutočnú a dlhodobú politiku. I keď v mnohom s Marxom nesúhlasíme, i keď sme boli konfrontovaní s odporným režimom, ktorý sa na neho odvolával, aj napriek tomu, že mnoho z toho nového nevydareného pochádza práve z obdobia marxistického režimu a marxistického učenia, napriek tomu nemôžeme nevidieť a neuznať, že Marx s takýmito veľkými, inšpirujúcimi a oslobodzujúcimi ideami vo svojom čase prichádzal. A že prinajmenej niektoré z nich sú i dnes živé. Preto sme cítili potrebu sa vyrovnávať i s jeho myšlienkovým dedičstvom. Predovšetkým však podnecovať vznik toho nášho. Inšpirované učením a životom nášho Majstra, príkladom prvých kresťanov, duchom, ktorý vanie z úsilia súčasného pápeža Františka, ale i z najlepších tradícií kresťanstva, ktoré nebolo nikdy bez ľudských slabostí a i veľkých chýb a krívd, ale za ktorým je sila, ktorá strháva ľudí k tomu, aby žili ľudskejšie a lepšie.

Do tohto nášho tvorivého zámeru prišli marcové voľby.

Kresťanskodemokratické hnutie poslali voliči mimo najvyššiu ligu. Kríza kresťanskej demokracie sa naplno prejavila. Nás to ale neprekvapilo. Napokon v KREDITE sme na ňu už roky upozorňovali.

Mnohí sú z toho sklamaní. Ja som ale presvedčený, že práve teraz je vhodná príležitosť, aby sme si položili základnú otázku: čo vlastne v politike chceme? KDH uhýbalo pred touto otázkou. Azda už od svojho vzniku. Tiež improvizovalo, a keď bolo zle, tak sa utiahlo do „bezpečia“ našej katolíckej agendy. Ale to neznamená, že tým našlo odpoveď. Domnievam sa, že je potrebné sa rozhodnúť, či chceme, aby sme boli „strážcami pokladu“, alebo či si trúfame, povedané terminológiou súčasného pápeža, byť „poľnou nemocnicou“.

K tomu prvému sme často vo svojej politike inklinovali, a ľudia nás potom celkom logicky vnímali ako spolok, ktorý má ambíciu byť akousi mravnou elitou. A nesmieme si zakrývať oči pred tým, že v tom mnoho voličov nachádzalo i kus farizejstva a pokrytectva. Lebo ani my nie sme bez hriechu. A tak nás napokon práve voliči vykázali mimo hraciu plochu.

Druhá alternatíva, „poľná nemocnica“, znamená ísť medzi zranených ľudí. Biblicky povedané, k neviestkam a colníkom. Je to náročnejšia cesta a iste sa na nej aj občas umažeme. Ale je to cesta k tomu, aby sme sa stali pre náš ľud užitočnými, ba nepostrádateľnými. Je to cesta, po ktorej CDU vyviedlo Nemecko z príšernej situácie po druhej svetovej vojne. A nemeckí kresťanskí demokrati sú dodnes motorom odvážnej politiky, už nielen v Nemecku, ale v Európe. A áno, občas sa v tej veľkej strane vyskytnú a presadia i veci, ktoré sa prorokom tvrdého pohľadu nepozdávajú.

Ak KDH zmení tváre, ale nezmení politiku, azda sa ešte môže vrátiť do hry. Bude to však iba vďaka marazmu slovenskej parlamentnej scény. Ale to neznamená, že sa tým pre našu vlasť a pre ľudí, čo v nej žijú, staneme naozaj potrebnejšími. Vo chvíli, keď sa vrátime k politickému kšeftovaniu a improvizácii, ktoré v slovenskej politike dominujú, staneme sa znovu súčasťou štandardného establišmentu, proti ktorému sa už teraz v marcových voľbách ľudia vzbúrili. A hlavne mladí ľudia. Takýto biedny návrat by nepriniesol nič ani Slovensku a ani kresťanskej demokracii.

Ak ale KDH zmení svoju politiku, ak z neho vznikne nové hnutie, také, čo načrie hlbšie, a premietne svoje presvedčenie a zanietenie do života spoločnosti, predovšetkým však do tém, ktoré sú aktuálne, ktorými ľudia žijú, a odvážne bude čeliť novým pokušeniam, tak sa môže stať požehnaním pre Slovensko. A možno i viac, než len pre Slovensko. Potom sa nielen vráti, ale bude tvorcom skutočne novej politiky, nielen pre svoju skupinu verných, ale pre všetkých. Predovšetkým však pre ľudí slabých, chudobných, frustrovaných, pre tých, ktorým sa deje krivda. Lebo „poľná nemocnica“ je primárne pre takých ľudí. Chýba tu dnes taký subjekt.

Ak však KDH nebude uvažovať nad odpoveďou na túto otázku, ak sa reakciou na prehraté voľby namiesto skutočnej obnovy rozpúta vnútorný zápas medzi skupinami, ktoré budú hľadieť iba na svoj vnútrostranícky vplyv, ak sa nebudú hľadať ľudia a myšlienky, čo vyvedú hnutie z krízy, tak sa KDH už do prvej ligy nikdy nevráti. Kresťanská demokracia možno ožije mimo túto tradičnú štruktúru.

Náš manifest sme v deň volieb mali už takmer hotový. Už sme upravili len zopár aktuálnych informácií, ktoré sa týkali práve KDH a volieb. Pôvodne sme však chceli podnietiť hlavne intelektuálnu rozpravu. Chceli sme volať i ľudí, čo kresťanskej demokracii neveria. Lebo je dôležité, aby sme si svoje presvedčenie vedeli obhájiť i pred takými. Piaty marec nás však posunul k aktuálnej politickej realite. A tak sme sa napokon rozhodli pozvať na tento seminár ľudí, ktorým na kresťanskej demokracii záleží. Vás. A tiež ďalších, ktorí z rôznych dôvodov neprišli. Chceme ponúknuť myšlienky, ktorými sa zaoberáme, aby sme azda skromnou mierou prispeli k tomu, aby sme kresťanstvom inšpirovanej politike prinavrátili význam.

Nazdávam sa, že nové hnutie, ktoré by malo vyrásť z poctivej obnovy KDH, by malo byť solidárne, demokratické a kresťanské. Solidárne preto, lebo by tu malo byť nielen pre seba, pre svoju komunitu, ani pre tých, čo mu zaplatia, ale predovšetkým pre chudobných a slabých, ktorí potrebujú pomoc. Demokratické preto, lebo veríme, že v tom najpodstatnejšom, čo nás ľudí robí ľuďmi, sme si rovní. Nikto nemá právo na privilégiá a výsady, treba rešpektovať vôľu väčšiny, ale chrániť i práva tých, čo sú v menšine. A napokon kresťanské preto, lebo ako kresťania sme povinní vnášať to, čomu veríme, do svojho života, a to i do verejného života.

Okrem obsahu týchto základných pilierov kresťanskodemokratickej politiky môžeme v ich pomenovaní vidieť zároveň akronym pripomínajúci obdobie, keď KDH dokázalo prekročiť kruh svojich vlastných tém a štruktúr a prestalo byť iba „strážcom pokladu“. Pod značkou SDK dokázalo roznietiť solidaritu všetkých demokratických síl na Slovensku a sústrediť ich tak, aby čelili brutálnemu koristníckemu autoritatívnemu režimu. A úspešne. Ako ďaleko je dnešné KDH od onoho dynamického a zo seba vychádzajúceho hnutia, zapáleného pre spoločný zámer, schopného oduševniť a strhávať i iných!

Aby sa takým znovu stalo, potrebuje sa postaviť zoči voči naliehavým potrebám dneška. S politickou odvahou urobiť to inak, ako to robilo doteraz. Neberme na ľahkú váhu odpor veľkého počtu ľudí, hlavne mladých, voči štandardnej politike! Oni ju totiž vnímajú ako nespravodlivú. A majme tú smelosť si priznať, že v mnohom majú pravdu. Ak toto dokážeme, a ak z toho budeme schopní odvodiť zmeny vo svojej politike, už to bude polovica budúceho úspechu.

Zmena neznamená, že to, čo sme doteraz považovali za čierne, budeme odteraz vyhlasovať za biele. Zmena znamená revidovať predovšetkým to, v čom sme tak trochu pohodlne preberali zabehané. Musíme odstrániť všetky klišé a frázy. Potrebujeme jasne rozlišovať to, čo má hodnotu, a to i dlhodobú, od toho, čo už dnes neplatí. Čo sa zneužíva, a čo diskvalifikuje i to, čo je dobré.

Sú tri okruhy takýchto naliehavých tém, vyžadujúce od nás, kresťanských demokratov celkom nový prístup. Nie preto, lebo si to niekto vymyslel, alebo ich niekto „otvoril“. Tieto témy priniesol život.

Predovšetkým stále viac ľudí prestáva veriť, že súčasný, formálne demokratický režim ich naozaj reprezentuje. Stratil sa zmysel pre spoločné dobro a frustrovaní voliči sú z veľkej miery presvedčení, že ľuďom, čo by ich mali reprezentovať, nejde v skutočnosti o nič iné, než o ich vlastný prospech. Premieta sa to do korupcie nesmierneho rozsahu. Kresťanská demokracia sa nesmie tváriť, že to nie je jej téma. Ožije v nej ale iba vtedy, keď dokáže ponúknuť systémové riešenie a bude ochotná sa oň i pobiť.

Ďalším okruhom je európska a zahraničná politika. Vzorec, v ktorom sa vstupom do Európskej únie a NATO naplnili naše dejiny nemôže platiť večne. Osobitne v situácii keď sa i Európska únia a Západ zmietajú bezradnosťou pri riešení vážnych problémov, týkajúcich sa bezpečnosti, ale i základných práv a slobôd miliónov ľudí. I tu, ak chceme vrátiť kresťanskej demokracii život, obnoviť jej význam pre voličov, musíme mať odvahu začať lepšie rozlišovať. Zbaviť sa zabehaných fráz a možno i trochu riskovať. Lebo dobrú politiku bez rizika formulovať nejde.

Týmto dvom témam budeme venovať nasledujúce semináre.

Dnešný seminár a i náš manifest sa sústreďuje na tému sociálno-ekonomickú. Ona zďaleka nie je iba otázkou rezortných opatrení. Rozličných sociálno-finančných nástrojov. Je to predovšetkým základná mravná a spoločenská otázka: Na koho strane sme? Na strane mocných, bohatých, vplyvných, na strane elít, lebo i my chceme byť elitou? Alebo sme na strane slabých, chudobných, anonymných jednoduchých ľudí, ktorí nám už z veľkej miery prestali veriť? Práve takýmto chudobným ľuďom svojou ľavicovou rétorikou a symbolickými gestami nadbieha vo svojej rafinovanej politike Fico. Jeho manažérska strana a jej skutočná politika je výsmechom toho, k čomu sa týmito symbolmi a rétorikou hlási. Nečudo, že keď to ľudia začínajú cítiť, keď si to uvedomia, tak potom začínajú odmietať demokratický politický a ekonomický mechanizmus ako systém.

Práve tu vidíme príležitosť začať so zmenou našej politiky.

Kresťanskosociálny manifest je pokusom sformulovať východiská a princípy nášho prístupu k veľkej sociálno-ekonomickej téme. Nie jednoduchým posunom doľava. To by bolo nedôveryhodné a primitívne. Predovšetkým je reflexiou toho, čo tu na Slovensku máme, a pri čom sme napokon i viac ako štvrťstoročie boli. Každý, kto robí, robí aj chyby. Odvážny však neváha z toho, čo sa nevydarilo vyvodiť poučenie. V súčasnom svete prebieha veľká diskusia o samotných základoch globálnych sociálno-ekonomických vzťahov. Na jednej strane odborníci upozorňujú na problémy rastúcej nerovnosti a na druhej strane mravná autorita súčasného pápeža, prichádzajúceho z Argentíny, upozorňuje, že táto ekonomika zabíja. Ako kresťania, ale i ako občania, ktorým ide o spoločné dobro, nemôžeme túto rozpravu ignorovať. A tak sa zrodila i naša predstava o kresťansko-sociálnej politickej ekonómii a princípoch ekonomického a sociálneho učenia a z neho vychádzajúcej politiky, ktorá je jadrom nášho manifestu.

Podrobnejšie o tom bude hovoriť autor týchto častí, Ľubo Vlčák. Ja som sa pokúsil zamyslieť o našom koncepte dejín. Prečo ako kresťania vstupujeme do politiky, prečo sa usilujeme o to, aby sme stáli pri tom, ako sa dejiny tvoria, a čo tým vôbec sledujeme? Čo si od toho sľubujeme? Akú víziu spoločnosti sa svojim politickým konaním usilujeme presadiť? A napokon pár slov i o stratégii a taktike, na ktoré v zápase o budúcnosť máme taktiež právo, pretože bez nich sa nič dosiahnuť nedá.

A trochu som v manifeste premýšľal i o nás, o kresťanskej demokracii. Aká by mala byť, aby plnila svoje veľké poslanie, nielen vegetovala. Vrátane skromnosti, ku ktorej vyzýva rímsky biskup i svoju cirkev. To nie je iba gesto, ktoré má pritiahnuť sympatie a hlasy ľudí. Je to predovšetkým predsavzatie, ktoré by malo pretvárať nás samotných. Aby sme svoje srdce venovali tomu, čo považujeme za dôležitejšie, nie bohatstvu. (“Lebo kde je tvoje srdce, tam je tvoj poklad. Nemožno slúžiť i Bohu i Mamonu”). Preto je podľa mňa finančná situácia, do ktorej sa KDH po tom, ako vypadlo z parlamentu dostalo, tiež príležitosťou sústrediť sa na idey, a nespoliehať sa na peniaze. Chudobná kresťanská demokracia môže vykonať oveľa viac, ako taká, ktorej srdce opantajú peniaze.

Milí priatelia,

tento Kresťanskosociálny manifest ponúkame ako náš príspevok do spoločenskej rozpravy. Len ak ju medzi sebou, ale i v globálnom meradle budeme viesť, ak v nej budeme aktívni, len ak budeme hľadať, polemizovať, ak sa naučíme si vypočuť aj druhých a slušne si dokážeme obhájiť to svoje, iba tak vyvedieme kresťanskú demokraciu z krízy a nájdeme ducha k jej novému životu.

Táto naša publikácia je pozvaním na vedenie takejto rozpravy. Veríme tomuto politickému smeru a chceme oň bojovať. Sme presvedčení, že kresťanská demokracia môže priniesť Slovensku, Európe i svetu ešte veľa požehnania!