Vystúpenie na seminári KREDITU na tému „Utečenecká dráma“ 12.10.2015

mraky nad Tatrami            Utečenecká dráma, ktorá sa odohráva v súčasnom svete je i pre nás tu pod Tatrami dominujúcou politickou, bezpečnostnou, ale hlavne mravnou výzvou. I keď som kresťanský demokrat, svoje vystúpenie nezačnem požiadavkami nášho Majstra, pretože mnohí by mohli povedať, že sú to obrazy, ktoré pre svoju radikálnu požiadavku milovať každého blížneho ako seba samého, nie je možné brať úplne doslovne. A nezačnem ani veľmi konkrétnymi a naliehavými apelmi pápeža Františka, pretože mnohí, a to i kresťania katolíci, pri nich vravia, že je skvelý, inšpiratívny, ale tak trochu naivný. Dostaneme sa k nim, ale neskôr. Začnem slovami muža, ktorého isto nikto nenazve naivným. Muža tvrdého, muža realistu, ktorý kládol základné pravidlá pre jeden z najstarších, a pritom najmenších národov tak, aby v krutom zápase o život a o miesto pod slnkom uspel. Začnem od Mojžiša.

            Pre židovský národ predstavovali prakticky všetci cudzinci riziko. Zasľúbenú zem si museli vybojovať. Počas celej svojej histórie museli chrániť svoju vieru v jediného Boha pred pokušeniami i násilnými pokusmi vnútiť im cudzích bohov a ich zvodné kultové zvyklosti. Toto všetko im hrozilo od kohokoľvek, kto bol Nežidom. Toto všetko si pri ceste z Egyptského zajatia musel ich vodca Mojžiš veľmi dobre uvedomovať. Jeho príkazy sú voči týmto rizikám obozretné, a tvrdo požadujú, aby ich národ dodržiaval. A predsa, voči cudzincovi, ktorý k Izraelitom prichádza v mieri, je prorok až prekvapivo otvorený. Ba čo viac, požaduje pre neho od budúcej izraelskej verejnej moci ochranu, a to v rozsahu, ako ju predpisuje pre najbezbrannejších a najslabších príslušníkov svojho národa. „Nebudeš utláčať cudzinca; sami viete, ako mu to padne, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 23,9)

            Cudzinci mali v Izraeli nárok na spravodlivú odmenu za prácu, na odpočinok, na sobotu, smeli užívať plody zeme. Tí, čo boli bohatí, mohli nadobúdať otrokov. Chudobných zas chránil Mojžišov zákon ako siroty a vdovy Izraela. Cudzinci mali právo na nezaujatý súd, ktorý ich nesme súdiť prísnejšie ako Izraelitov. Mojžiš dokonca ustanovuje veľmi expresívne, že bude „…prekliaty, kto prevráti právo cudzinca, siroty a vdovy!…“ (Dt 27,19)

            Prečo bol Mojžiš voči cudzincom, prichádzajúcim v mieri tak ústretový? O tom, že zvyky a záujmy iných národov predstavujú pre rodiaci sa národ s pokladom svojho prísneho monoteizmu smrteľné nebezpečenstvo, nemohol nevedieť. V nemilosrdnom zápase o miesto na zemi, ale i o „svojich bohov“, zaniklo množstvo i oveľa väčších národov, než bol ten jeho. V jeho časoch sa cudzinec, žijúci na území iného národa, spravidla nemohol domáhať žiadnej ochrany. I Židia v Egypte sa stali prakticky otrokmi, hoci prišli v dobrom. A asi práve táto skúsenosť, a hlboké prirodzené presvedčenie vpísané do srdca každého človeka, viedla i takého realistu a tvrdého človeka, akým bol biblický Mojžiš k rozoznávaniu toho, či cudzinec prichádza so zbraňou v ruke, alebo v mieri. Viedla ho k ľudskosti.

            O cudzincoch bola i prvá veľká zrážka v našej milovanej Cirkvi. Už medzi apoštolmi. Bol to konflikt prvého pápeža s Apoštolom národov. Mala viesť cesta cudzinca ku Kristovmu posolstvu okľukou cez židovstvo? O tom bol prvý kresťanský koncil. Vieme, že vďaka otvorenosti voči cudzincom, sa naša cirkev stala napokon univerzálnou. Z prameňa tohto apoštolského snemu i my dodnes čerpáme. Hľa, ako prezieravé a ďalekosiahle rozhodnutie! Ale i zo suchej biblickej správy vieme, že sa nerodilo ľahko. Pretože i v očiach rodiacej sa kresťanskej obce, ktorá povstala spomedzi Židov, predstavovali tí, čo ich Kristovo slovo oslovilo, ale prichádzali spomedzi pohanov, ideologické a asi i politické riziko. V období veľkých prenasledovaní, isto i bezpečnostné.

            To, čo prežívame v týchto mesiacoch s týmto všetkým súvisí.

            Ale najskôr si povedzme niekoľko poznámok. Po prvé chcem zdôrazniť, že Európa, a civilizácia, ktorá sa na jej území zrodila, si zaslúži, podľa môjho názoru obdiv a úctu celého zvyšku sveta. Neviem samozrejme, čo všetko sa ešte stane, a ako bude na to Európa reagovať, ale tak, ako to bolo za posledných dvetisíc rokov, spoločnosť otvorená novým myšlienkam, novým ľuďom, spoločnosť založená na kresťanských a antických základoch, obohatená veľkou energiou novovekého humanizmu a schopnosti rozlišovať, polemizovať a rozširovať pre to potrebnú sféru ľudskej slobody, prekonala každú svoju krízu. A prekoná i túto. Dejinnú iniciatívu, ktorú po celé toto obdobie má, nestratí ani v globalizovanom svete. Naopak, dokáže ju šíriť i ďalším národom a kontinentom. To je moje základné presvedčenie, z uhlu ktorého na budúcnosť hľadím s nádejou a optimizmom. Nikto, ani fundamentalisti akejkoľvek proveniencie, ani zatrpknuté mocnosti, ktorých sláva už pominula, nedokážu udržať krok v nesmierne dynamickom prostredí dnešného sveta. Pretože otvorenosť súvisí s vnútornou slobodou ľudského ducha. Každé uzavieranie sa vedie k degenerácii a odumieraniu. I ak sa nám zákerní bojovníci Islamského štátu zdajú byť silní, všetko to, čo ku presadeniu svojich krutých zámerov používajú, vymyslel niekto iný. Otvorená civilizácia sa nedá poraziť, nemá alternatívu.

            To ale neznamená, že každú národ, ktorý je súčasťou tej dnešnej otvorenej európskej civilizácie, ňou navždy a automaticky zostane. Osobitne v slobodných podmienkach totiž platí, že každý je si tvorcom svojho šťastia. I európske národy robili, robia, a budú robiť aj kardinálne blbosti. Ale nesú potom za to i, neraz veľmi bolestivú zodpovednosť. Len si spomeňme, čo musel prežiť nemecký ľud v minulom storočí. Koľko tragédií a poníženia. Ale bol to dôsledok jeho vlastných postojov a rozhodnutí jeho vlastných politických predstaviteľov. Toto majme na pamäti i u nás na Slovensku!

            Nadväzujúc na ono skvelé dedičstvo otvorenosti našej civilizácie, reagovala Európa, dnes reprezentovaná hlavne svojou Úniou, podľa svojich prvotných inštinktov i na prvý nápor utečencov, ktorého rozsah zrazu začal byť dramaticky väčší, ako to bolo doteraz. V zásade sa otvorila. I keď mnohí kritizujú jej nemohúcnosť, a prípadne i spoluzodpovednosť za katastrofy súčasného sveta, je to hlboko nepravdivá propaganda. Nikto na zemeguli nie je voči humanitárnej dráme tisícov ľudí na úteku otvorenejší a ústretovejší ako práve Európa.

         Je to dobre, alebo je to práve jej slabosť? Som presvedčený, že tým naša civilizácia nadväzuje priamo na to, čo ju činí pozoruhodne a dynamicky neprekonateľnou.

            Niektoré európske štáty však tento inštinkt nepreukázali. Čiastočne je to problém konkrétnych politických reprezentácií, ale nazdávam sa, že príčiny majú hlbšie korene a spočívajú v skúsenostiach a úzkostiach ich národov. A tiež v nedostatočnej odolnosti voči rozličným konšpiratívnym a apokalyptickým propagandám. Ale tiež voči politike založenej na podnecovaní ľudského strachu, sebectva a frustrácie. I Slovensko sa takto zaradilo medzi štáty, ktoré sa postavili proti základnému inštinktu otvorenej európskej civilizácie. A opiera sa pritom o tézy, ktoré sa nezakladajú na pravde.

            Zrejme najhlavnejšou tézou, za ktorú sa skrýva odmietanie spoločnej európskej politiky voči súčasnej utečeneckej vlne je téza, že v prvom rade je treba urobiť poriadok tam, odkiaľ títo ľudia prichádzajú. A myslí sa tým hlavne Blízky východ, predovšetkým Sýria. A medzi riadkami sa naši vládcovia usilujú naznačiť, že by ten problém mali riešiť hlavne tí, čo ten „bodrel“ spôsobili. A myslí sa tým predovšetkým USA, v menšom rozsahu niektoré ďalšie západné veľmoci.

            Je to nerealistická a i nepravdivá téza.

            Predovšetkým riešiť situáciu v Sýrii a na Blízkom východe tak, aby nielen neutekali ďalší ľudia, ale aby sa tam mohli vrátiť i tí, čo už odišli, a dnes sú v utečeneckých táboroch od Libanonu, Turecka až po štáty Európskej únie, znamená nielen účinnejšie bombardovať Islamský štát, ale hlavne nájsť i perspektívne politické riešenie a vynútiť ho pozemnou vojenskou operáciou síl veľkého rozsahu. Politické riešenie už dnes nie je možné vymyslieť bez riešenia sebaurčovacieho práva Kurdov. Vojenské riešenie potrebného rozsahu by vyžadovalo súhlas Bezpečnostnej rady OSN. Hlavní spojenci prinajmenej dvoch stálych členov tohto orgánu, Turecko, a Asadov režim v Sýrii, však politické riešenie, ktoré by zahŕňalo vytvorenie kurdského štátu, nemôžu akceptovať. A preto budú USA i Rusko každé zásadnejšie vojenské riešenie, ktoré by viedlo k stabilnejšiemu politickému usporiadaniu regiónu, vetovať. Ľudia, ktorí z Blízkeho východu odišli, sa naozaj nemajú, a v najbližšom viditeľnom období ani nebudú mať kde vrátiť.

            Len veľmi stručne chcem tiež odmietnuť nejakú nadštandardnú zodpovednosť Západu za situáciu na Blízkom východe. Samozrejme, každý robí chyby, a robí ich aj Západ a Amerika. Ale hlavný dôvod, ktorý zapálil rozbušku tzv. Arabskej jari, sa nachádzal na ich vlastnom území, v ich vlastnom obyvateľstve a v ich vlastných diktárorských režimoch. Znalci už desaťročia upozorňovali na rastúcu silu islamských fundamentálnych spoločenstiev, ktoré tieto režimy dusili. Raz to muselo vybuchnúť. Áno, svet, ani Západ na to nebol pripravený. A zbrojárske firmy na tom zarábali. A zarábajú. Mimochodom i slovenské. Podľa správ Ministerstva hospodárstva SR patril napríklad Egypt s výnimkou jedného roka od roku 2009 vždy medzi tri štáty, do ktorých išli naše najväčšie zbrojné kontingenty – vozidlá, zbrane, torpéda, bomby, rakety a riadené strely. V roku 2013 bol Egypt s celkovou sumou viac ako 7 mld eur najväčším príjemcom vojenského materiálu zo Slovenska. Teda v roku, keď v Egypte prebiehali krvavé konflikty a armáda zvrhla prezidenta Mursího. (podľa: Martin Dubéci a Veronika Prachárová: „Mýtus o slovenskej nevinnosti v Afrike a na Blízkom východe“, Denník N, blog 7.9.2015)

            Ale urobiť poriadok tam, kde problém utečencov vznikol, nie je len problém politického a vojenského riešenia. Aj keď zatiaľ početne utečenci z oblastí, ktoré sú postihnuté katastrofálnym suchom v dôsledku klimatických zmien, nie je dominantný, v budúcnosti sa bude zvyšovať. Oceanológovia varujú, že v priebehu budúcich 50 rokov zmizne niekoľko desiatok obývaných ostrovov v Indickom oceáne. Globálne otepľovanie učiní z viacerých oblastí našej planéty, kde žijú ľudia, neobyvateľnú púšť. Svet sa musí pripraviť na to, že veľké množstvo ľudí bude i v budúcnosti hľadať miesto, kde sa bude dať žiť.

            A človek, ktorý takéto miesto hľadá, sa bude usilovať dostať tam, kde vidí pre seba, a svoju rodinu, nejakú nádej. Globalizácia, televízia, internet poskytujú obrazy a informácie o tom, kde takáto nádej jestvuje. Ak smerujú do Európy, nie je to jej slabosť, ale preto, lebo sa to pre mnohých geograficky dá, a je to priestor, kde takáto nádej pre týchto ľudí naozaj jestvuje.

            Druhá téza, ktorú chcem odmietnuť, je téza, že jestvuje ľudsky a mravne prijateľná možnosť, ako sa dá zastaviť nápor veľkého množstva ľudí, ktorí prichádzajú v mieri. Nedá sa to bez toho, aby sa použili zbrane, alebo iné nástroje a zábrany, ktoré v konečnom dôsledku ľudí na pochode buď priamo zabijú, alebo nechajú umrieť. Nesmieme si pred tým zavierať oči, akoby jestvovalo nejaké iné, ľudsky prijateľnejšie riešenie. I komunistické Československo muselo svoje územie uzavrieť ostatnými plotmi, mínovými poľami, a vojakmi s rozkazom strieľať na tzv. narušiteľov, alebo na nich poštvať psov vycvičených na trhanie ľudí.

            Tretia téza, ku ktorej chcem povedať iba jednu myšlienku, sa dotýka kvót. Možno nie práve šťastného slova. Ide však o to, že v Európskej únii by pri riešení naozaj celoeurópskych problémov mala jestvovať solidarita, a spôsobilosť dohodnúť sa. V tomto prípade na počtoch, ktoré budú vybavovať i tie štáty, ktoré utečeneckou vlnou v tejto chvíli priamo zasiahnuté nie sú. Presne toto Slovensko odmietlo. Nie diktát Bruselu, ale podstatu toho, na čom je každé spoločenstvo založené. Schopnosť prijať pravidlo, že keď potrebuje jeden, pomôžu mu ostatní, a naopak. Ak chcete, heslo mušketierov: Jeden za všetkých, všetci za jedného. Kto to odmieta, ten sa potom bude ťažko domáhať, aby mu ostatní pomohli, keď sa do ťažkostí dostane sám. Stanovisko slovenskej vlády a slovenského parlamentu bolo v tejto otázke veľmi nemúdre, a to nielen z humanitárneho hľadiska, ale i z optiky našich národných záujmov!

            Ak však politika súvisí s našimi predstavami o ľudskom osude a zodpovednosti, teda s náboženským presvedčením, a napríklad i taký veľký muž ako bol Gándhí, vyhlásil, že ten, kto tvrdí, že politika nesúvisí s náboženstvom, tak nevie, čo je to jedno ani druhé, tak i utečenecká kríza nemôže nesúvisieť i s našim kresťanským pohľadom na svet.

                Všetci tí takzvaní obrancovia kresťanstva by mali veľmi pozorne načúvať, čo k tejto téme hovorí pápež František. Mnoho, a veľmi naliehavo. Zo všetkého si však dovolím pripomenúť jeho slová, ktoré povedal v americkom Kongrese, ale adresoval ich nepochybne celej našej západnej civilizácii. A povedal ich tam preto, lebo práve Amerika mala skúsenosť s ľuďmi, čo prichádzali za slobodou a svojim snom lepšieho života. Tým začal: „My, ľudia tohto kontinentu, nemáme strach z cudzincov, pretože väčšina z nás kedysi bola cudzincami…Budovanie národa nás vedie k uznaniu, že je potrebné neustále nadväzovať vzťahy s druhými, odmietať nepriateľskú mentalitu, prijímať za svoj postoj vzájomnej pomoci a vytrvalo sa usilovať dávať zo seba to najlepšie…Náš svet stojí tvárou v tvár kríze utečencov v rozsahu, aký to nebol od II.svetovej vojny….Ich počet nás nesmie zaskakovať. Musíme ich vnímať ako ľudské osoby… Odpovedať spôsobom, ktorý je vždy ľudský, spravodlivý a bratský. Mali by sme sa vyhnúť všadeprítomnému pokušeniu skartovať všetko, čo spôsobuje ťažkosti. Zapamätajme si zlaté pravidlo: ´Čo chcete, aby ľudia robili vám, to všetko i vy robte im!´ (Mt. 7,12)”

            To nie je naivita. Ani iný pohľad človeka z Argentíny. Ľudské a i politicky realistické riešenie sa vždy dá nájsť. Ale treba ho hľadať, a ak hovoríme o rozmere Európskej únie, tak spoločne v Únii.

            Nazdávam sa, že toto riešenie, ak má byť stabilizujúce, ľudské, realistické a dlhodobé, tak by malo mať tri fázy. Prvá je usmerňovanie tokov utečencov už od miesta odkiaľ sa masovo vydávajú na cestu. Druhá sú pravidlá pre ich integráciu v európskej spoločnosti. A treťou je neustále oživovanie a posilňovanie našej vlastnej európskej integrity.

            Najlepšou cestou ako bojovať s organizovaným zločineckým obchodom s ľuďmi, s prevádzačstvom, je zabezpečiť pre ľudí v obrovských zberných táboroch v krajinách, ktoré susedia s problémovými územiami, ľudsky dôstojný prevoz do Európy. Prípadne i do iných štátov sveta, ak sa na tom s nimi dohodneme. Únia by si pre to mohla vytvoriť osobitné, možno verejnoprávne agentúry, prostredníctvom ktorých by zároveň mohla od zdroja regulovať i toky týchto utečencov v počtoch a tam, kde sa vopred príslušní ministri vnútra dohodnú. Bolo by to ľudskejšie, bezpečnejšie, a som presvedčený, že i lacnejšie, ako je to teraz.

            Tak ako Mojžiš ustanovil pre svoj národ pravidlá pre život cudzincov, tak je potrebné ustanoviť takéto pravidlá i v Európskej únii. Ich obsahom by mala byť nielen ochrana cudzincov, ale aj ich povinnosti a vykonateľné sankcie pre prípady ich nedodržiavania. Pod vykonateľnosťou mám na mysli hlavne ustanovenie sankčných povinností na územní Únie, pretože vyhostenie sa môže často stať nevykonateľnou sankciou. Skôr sa mi vidí hľadať formy pre oprášenie Pavlovského pravidla, podľa ktorého kto nepracuje, nech ani neje.

            Doterajšie počty utečencov nepredstavujú reálnu hrozbu zmeny štruktúry obyvateľstva v Európe. Dokonca ani pokiaľ ide o nejaké relevantné zvýšenie počtov vyznávačov islamu, ktorý na jej území už sú celé desaťročia. Za prvý polrok do Únie prišlo 71 115 žiadateľov o azyl zo Sýrie. Tých je najviac. Mnohí z nich sú ale práve utekajúci kresťania. Na druhom mieste sú utečenci z Kosova (62 810). To je samozrejme iný problém, a tí zrejme azyl nedostanú. Nasledujú podstatne nižšie čísla: Afganistan (39 170), Albánsko (26 410), Irak (21 420), Srbsko (17 175), Pakistan (13 945), Eritrea (12 345), Nigéria (10 695) a Ukrajina (10 175). Nasledujú krajiny, z ktorých do Únie prišlo menej než 10 tisíc ľudí (Somálsko, Macedónsko, Gambia, Bangladéš, Irán, Bosna a Hercegovina, Senegal a mimochodom i z Ruska 8520 ľudí). Žiadateľov s neznámou štátnosťou bolo za prvých 6 mesiacov 6345. Viem, že sa tieto čísla za ostatné mesiace zvýšili, ale proporčne sa to nevyvíja odlišne. Voči pol miliarde súčasných občanov Únie to nie je množstvo, ktoré by predstavovalo akékoľvek nezvládnuteľné riziko. (Tomáš Vasilko: „Kto sú, odkiaľ sú a kam idú, koľko je žien a detí – utečenecká kríza v grafoch /podľa údajov UNHCR a Eurostatu/, Denník N, 5.9.2015)

               Riziko si môžeme vytvoriť predovšetkým sami, a to bez ohľadu na utečenecké počty. Riziko vzniká, ak zabúdame na to, čo by malo byť, a po stáročia bolo pre nás posvätné. Vrátane našich kresťanských koreňov. A i vrátane humanistického étosu, slobody a otvorenosti, ktoré z tých koreňov vyrástli. Tam, kde som začal, tam i svoje vystúpenie zakončím. U Mojžiša. Na záver svojho veľkého života, po tom, ako Božím zákonom, ktorý svojmu ľudu tlmočil a rozmenil na drobné, vrátane ochrany nielen izraelskej vdovy a siroty, ale i cudzinca, tento Mojžiš tesne pred svojou smrťou zanechal Izrealitom tento svoj odkaz: „Keď budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, keď budeš plniť a zachovávať jeho príkazy, ktoré ti ja dnes nariaďujem, Pán, tvoj Boh, ťa povýši nad všetky národy, čo sú na zemi… Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti ja dnes ukladám, doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa… (mimo iných) Cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty, ty však budeš upadať a budeš mu podriadený. On ti bude požičiavať a ty mu nebudeš môcť požičať; on bude hlavou, a ty chvostom…“ (Dt 28,1; 28,15; 28,43)

            Naša civilizácia za dve tisícročia prekonala i horšie krízy, ako je táto. A prekonala ich preto, lebo sa stali príležitosťou aby začrela hlbšie do studnice svojej najhlbšej identity, a tým ju nielen rozvíjala a kultivovala, ale stala sa zdrojom novej sily a príťažlivosti pre ľudí z celého sveta. Veď práve preto sem idú. Som presvedčený, že túto príležitosť i v tejto dejinnej epoche zasa využije. Robme všetko pre to, aby naše Slovensko, bolo toho súčasťou!