O pár dní si budeme pripomínať, ako nás naši spojenci v roku 1938 hodili cez palubu. Francúzsko bolo právne viazané poskytnúť Československu v ohrození pomoc už na základe spojeneckej zmluvy z roku 1924 a tzv. Garančná zmluva podpísaná v rámci Locarnských dohôd v roku 1925 obsahovala aj výslovný záväzok vzájomnej vojenskej pomoci. Takže na rozdiel od Veľkej Británie, ktorá takýto záväzok vojenskej pomoci nemala, francúzsky ministerský predseda Édouard Daladier v Mníchove mal Hitlerovi iba oznámiť, že napadnutie Československa bude znamenať, že Nemecko bude čeliť z východu dobre vyzbrojenej a vycvičenej armáde napadnutého štátu a zo západu najpočetnejšej armáde Európy. Prečo to neurobil?
Myslím si, že keby sa ho vtedy na to opýtali, tak by odpovedal veľmi podobne, ako to pred pár dňami povedal náš ministerský predseda Róbert Fico. Konštatoval by, že situácia je veľmi vážna, od prvej veľkej vojny taká nebola, nechce svoju krajinu zatiahnuť do vojny, a tak nebude rešpektovať ani spojenecké záväzky. Ako to dopadlo vtedy, vieme. Československo bolo paralyzované, vydalo požadované územia bez boja (podľa mňa aj to bola chyba) a Francúzsko si užívalo ešte niekoľko mesiacov potupného Daladierovho mieru. Salámová metóda sa Hitlerovi vyplatila, najskôr si „upratal“ východ, a potom sa obrátil na západ. 10. mája 1940 Hitler spustil útok na Francúzsko a 22. júna 1940 Francúzsko kapitulovalo. Daladierov strach a vierolomnosť nič nezachránili. Podstatou spojeneckej zmluvy je záväzok vzájomnej pomoci, a len vďaka nemu sú spojenci spolu silnejší, ako by boli jednotlivo. Ak by sa na jeseň v roku 1938 aktivovala spoločná francúzsko-československá ozbrojená sila, dejiny sa mohli vyvinúť celkom inak.
Slovensko nemá armádu ako Izrael. Nemá povinnú vojenskú službu mužov aj žien, nie je pripravené dávať dramaticky viac prostriedkov z hrubého domáceho produktu na obranu, má celkom skromné prostriedky na ochranu civilného obyvateľstva, a preto jediný spôsob, ako sa môže cítiť aj v súčasnom rozbúrenom svete ako-tak bezpečne, je účasť vo fungujúcom systéme kolektívnej bezpečnosti. A je len jeden: NATO. Fungovať však môže iba vtedy, ak budú jeho členovia uznávať záväzok vzájomnej vojenskej pomoci. Neviem si predstaviť väčšiu nerozumnosť a nezodpovednosť voči vlastnému obyvateľstvu, keď si jeden z vojensky najslabších štátov tejto aliancie povie, že nebude tento spojenecký záväzok rešpektovať. Daladier si myslel, že uchráni Francúzsko pred vojnou, ak sa bude správať obdobne (a to pri tom francúzska armáda bola neporovnateľne silnejšia), ale azda práve preto sa vojne napokon aj tak nevyhol a prehral ju.
Všetky doktrinálne dokumenty Slovenskej republiky, týkajúce sa jej obrany, počítajú s tým, že sa spoliehame na spoločnú obrannú a odstrašujúcu silu Severoatlantickej aliancie, a sme preto jej spoľahlivou súčasťou aj my. Ak si Róbert Fico myslí, že môžeme hrať na obe strany, tak trochu byť v NATO a keď príde na lámanie chleba tak trochu aj nebyť, to nepôjde. Ak si myslí, že Rusi budú voči nám ohľaduplnejší, ak budeme alianciu svojou nejednoznačnou pozíciou v nej oslabovať, tiež sa mýli. Nebudú, kým nebudeme jasne na ich strane. A byť na ich strane, znamená pozícia Bieloruska. Umožniť im, aby mohli napadnúť Ukrajinu aj zo západu. Tak sa ale potom staneme cieľovou krajinou zas ukrajinských dronov. A právom.
Od svojho vstupu do verejného života sa zaoberám bezpečnosťou a obranou štátu. Aj preto, že pochádzam z rodiny, ktorá za slobodu bojovala. A preto cítim veľkú potrebu vyzvať Fica, aby dal od bezpečnostnej architektúry Slovenskej republiky ruky preč! Inú nemáme. Lebo tým, že ju rozbije, mier neuchráni. Len nebudeme vedieť, z ktorej strany na nás budú mieriť rakety. Obávam sa, že potom zo všetkých.