Kým nezmeníme volebný systém, nič podstatné sa v slovenskej politike nezmení

OLYMPUS DIGITAL CAMERAJe to zdanlivo abstraktný právny problém. Bežného človeka predsa nemôže zaujímať, či sa pravidlá, podľa ktorých volí svojich  zástupcov do parlamentu, nazývajú systémom pomerného zastúpenia, alebo väčšinovým systémom. A predsa, ide o otázku, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje správu verejných vecí. Pretože práve z toho, ako volíme našich zástupcov ľudu v parlamente, teda na straníckych kandidátnych listinách, vyplýva ono dominantné postavenie politických strán v politickom usporiadaní našej spoločnosti. Volebný systém pomerného zastúpenia vytvára politickú kultúru kabinetného rozhodovania, zákulisných manipulácií a nejasného finančného pozadia celého verejného života. Nie preto, lebo by v ňom nutne vystupovali nehodní ľudia. Ide o systémový dôsledok. Kým nenájdeme odvahu zmeniť tento systém, lepšie to nebude. Preto navrhujem do programu modernej kresťanskej demokracie zásadnú zmenu volebných pravidiel. Aby sme naše hlasy odovzdávali nie politickým stranám, ale priamo ľuďom, čo nás budú v svätyni moci, teda v parlamente, zastupovať. Väčšinový volebný systém.

V roku 1990 sme po dlhých desaťročiach, keď slobodné voľby neboli, prebrali volebný systém z prvej Československej republiky. Tam sa vytvoril onen „partajnícky“ model verejného života, čo nám „pije krv“ až dodnes. Stalo sa to tak, že v roku 1918 prebrali moc v novom štáte politické strany, jestvujúce ešte v období monarchie, bez volieb. Dva roky budovali základy nového ústavného systému a budovali ich tak, aby už nikdy o svoju dominantnú pozíciu neprišli. A tak sa po búrlivých diskusiách v parlamente, ktorý sa utvoril bez rozhodovania voličov, vytvoril v roku 1920 špecifický model demokracie, v ktorom sa rozhodujúcimi prostredníkmi medzi voličmi a štátnou mocou, stali politické strany. Skutočné rozhodovanie o osudoch krajiny sa udomácnilo v straníckych centrálach a ústavné orgány sa stali iba vykonávateľmi straníckych rozhodnutí a dohôd. Nečudo, že sa potom občan, ktorému ústava a politickí ideológovia bez hanby tvrdia, že je zdrojom všetkej moci v štáte, cíti bezmocným.

Stranícky mocenský mechanizmus, založený na súčasnom volebnom systéme, funguje veľmi jednoducho. Volič môže voliť iba to, čo mu ponúknu riadne zaregistrované politické strany. Koho si strany na kandidátku dajú, je celkom ich vnútornou vecou. Volič to nemôže nijako ovplyvniť. Trochu síce môže zamiešať poradie, stúpaním váhy preferenčného hlasovania, teda „krúžkovania“, síce dostal možnosť posunúť do parlamentu občas i niekoho, s kým stranícka centrála celkom nepočítala. Ale to je iba nevinná hra na odpútanie pozornosti do toho, čo je oveľa podstatnejšie. Koho strana v parlamente naozaj nechce, toho na kandidátku proste nedá. Preto poslušnosť, nie schopnosti, je pre tento typ politiky rozhodujúcou kvalifikáciou. Postavenie zástupcov ľudu v parlamente je potom nedôstojné, pretože ak chcú svoju pozíciu v budúcnosti obhájiť, musia sa správať voči svojej strane servilne. Hrdosť nebývala nikdy silnou stránkou československého parlamentarizmu a pokračuje to i v tom našom slovenskom. Aby sa straník prepracoval do ústavnej funkcie, potrebuje sa presadiť nie myšlienkami, ktoré by mohli zaujať voličov, ale musí byť zdatný v zákulisnom straníckom pozičnom zápase. 

Možno namietnuť, že volič síce nemôže ovplyvniť, koho strany na svoje kandidátne listiny navrhnú, ale ak mu ponuka nevyhovuje, môže si založiť vlastnú politickú stranu. A dvadsaťročný vývoj slovenskej partokracie i túto možnosť dotiahol do absurdnej dokonalosti. Dnes máme v parlamente stranu, ktorá má menej členov, ako poslancov. Pritom o tom, koho ponúkne táto strana do budúcich volieb, nebudú rozhodovať zástupcovia občanov, ale len tých zopár členov strany. Kto v takomto prípade nesie skutočnú zodpovednosť? 

Stranícke kandidátky vedú k priepasti medzi politickým rozhodovaním a voličmi. Navyše, aby takýto systém mohol fungovať, uspejú iba strany, ktoré majú dosť peňazí na nákladné volebné kampane. Líder strany, ak chce uspieť, sa nebude môcť celkom spoľahnúť na transparentné pravidlá. Dostane sa do dilemy, že buď zostane „čistý“ a jeho stranu voliči ani nespozorujú, alebo využije ponuky sponzorov, ktorí to ale spravidla nebudú robiť len z idealizmu. 

Odcudzenie v demokratickej politike, zákulisné rozhodovanie a neprehľadné financovanie straníckej politiky, sa nedajú napraviť ani rečami, ani výmenou ľudí, ani falošnými zákonmi. Na to je potrebná systémová zmena. Nečudo, že v kolíske parlamentarizmu, vo Veľkej Británii ľudia volia svojich zástupcov priamo. I tam jestvujú politické strany, ale ich funkcia v politickom živote je celkom odlišná. Vzťah medzi stranou a poslancom je dôstojný. Musia sa vzájomne rešpektovať. Ale hlavne, každý volič vie, kto je „jeho“ poslanec a môže od neho aj požadovať. Nebojme sa navrhnúť do nášho programu systémovú zmenu. Zdvihnime zástuvu priemej voľby poslanca!