Poslanci dnes v novele ústavy medzi rozličnými aj užitočnými, ale aj stranícky účelovými ustanoveniami, len tak nenápadne schválili i nebezpečne prelomovú vec: vekový strop pre výkon funkcie sudcu. Inými slovami, ak sudca dosiahne 67 rokov, ústava už nepredpokladá, že môže byť mentálne schopný vykonávať svoju funkciu. Tým sa nám ale samozrejme logicky začnú natískať otázky, či to pri výkone iných ústavných funkcií nemôže tiež prekážať? A mohli by sme pokračovať, nebudú takíto ľudia brzdiť rozvoj spoločnosti aj v iných oblastiach jej života? Nebude preto potrebné zabezpečiť, aby ani inde nezavadzali? Áno, presne o tomto je ono zákerné ustanovenie, ktoré práve schválili ústavnou väčšinou poslanci. Myslím si, že je to nebezpečný trend odstavovať ľudí, ktorí nejakým spôsobom prekážajú, ako už nepotrebných. Pápež na to používa slovo skartácia. Pritom vecne je to nezmysel. Winston Churchill sa stal britským premiérom, keď sa jeho vlasť ocitla sama v zápase s Treťou ríšou, keď mal práve 67 rokov a nebyť jeho, len Pán Boh vie, ako by svetová vojna dopadla. I americkí voliči si minulý mesiac zvolili 79 ročného prezidenta. Je síce pravda, že mnoho starých ľudí už nemá mentálne kvality ako zamladi, ale majú zasa skúsenosti a nadhľad. Zdravá spoločnosť potrebuje tak energiu mladých, ako aj pamäť starcov. A spoločnosť, ktorá sa správa ľudsky si cení hodnotu každého človeka, bez ohľadu na vek, či iné jeho charakteristiky. Na generačnom konflikte sa budúcnosť stavať nedá. Varujem pred touto cestou!