Trochu som sa počas tohto týždňa zamyslel nad tým, čo bolo tak odporné na farizejstve. Najskôr človeku zíde na um výraz “pokrytectvo”. Pápež František o pokrytectve hovoril minulý mesiac dvakrát, na Zelený štvrtok a ešte predtým v onom kontroverznom rozhovore pre švajčiarsku televíziu a rozhlas. Tam vravel o človeku, ktorý verejnosti ukazuje navonok fasádu, pod ktorou dokáže ukryť svoje slabosti a chyby. “Tomu sa hovorí pokrytectvo,” vravel. Ale potom tak trochu zmierlivo dodal: “Každý máme v sebe kúsok pokrytectva.” Pre tých historických farizejov to bolo natoľko určujúce, že sa stali takmer synonymom onoho výrazu. Lenže to, že chceli navonok vyzerať lepšími, než v skutočnosti boli, to nebolo všetko. A vlastne to nebolo ani to najhoršie. Oni totiž nielen pohŕdali slabými a hriešnymi ľuďmi, ale v skrytosti svojich sŕdc, veľmi potrebovali, aby hriešnici zostali hriešnymi. Aby vyniklo, akou mravnou elitou národa sú oni. Preto ich tak poburovalo, keď sa Ježiš stýkal s mýtnikmi a neviestkami. Ten skutočný farizej totiž nebol iba pokrytcom. Bol hlavne pyšný na to aký je, a vlastne ani nechcel, aby sa z prísľubov, ktoré ich národu (a ľudstvu) hlásali proroci, mohli tešiť aj ľudia, ktorými opovrhoval. Aby sa nedajbože polepšili. A to bol vlastne aj hlavný dôvod, prečo sa farizeji potrebovali Ježiša zbaviť. Kazil im to. Pozor na túto nebezpečnú mentalitu! A nemyslime si, že je to nejaký špecificky náboženský problém. Nie. Je to problém toho, ako žije spoločnosť. Je to politický problém.