Občiansky prezident

IMG_9649Keď sme v roku 1996 navrhli zmeniť spôsob voľby prezidenta a zaviesť priamu voľbu, argumentovali sme mimo iného tým, že iba takto môže raz mať Slovensko hlavu štátu, ktorá nevzíde z prostredia politických strán, nebude im musieť byť vďačný a bude sa môcť oprieť o bezprostredný mandát a podporu ľudu. Trvalo to skoro dve desaťročia, kým sme si takého prezidenta ozaj zvolili. Andrej Kiska sa ujal najvyššej ústavnej funkcie ako občiansky prezident.

Od chvíle, keď sme navrhli priamu voľbu prezidenta, do okamihu, v ktorom sme si tak prvú hlavu zvolili, to trvalo ešte tri roky. Bol to čas veľkého politického zápasu o charakter režimu Slovenskej republiky. Vtedy sme vnímali predovšetkým nebezpečenstvo koncentrácie moci vtedajšej vládnej strany HZDS a osobitne jej predsedu Vladimíra Mečiara. Mal vládu, pevnou rukou ovládal zákonodarnú moc, získaval reálne ekonomické zázemie, len prezident, ktorého si pred časom vybral, sa mu akosi „nevydaril“. Prestal mu byť za to vďačný. A tak sa mu celkom hodilo, že po skončení funkčného obdobia posledného „parlamentného“ prezidenta Michala Kováča, sa už potrebná trojpätinová väčšina pre žiadneho kandidáta nenašla. Väčšina právomocí hlavy štátu totiž v takej situácii prešla na predsedu vlády. Model, ktorý sa ukázal ako veľmi praktický kancelárovi Adolfovi Hitlerovi, keď v roku 1934 umrel vtedajší nemecký prezident Paul von Hindenburg.

Zoči-voči nebezpečenstvu, že Slovensko príde o politickú pluralitu, dopustili vtedajšie relevantné politické strany, ktoré po jesenných voľbách v roku 1998 získali v parlamente ústavnú väčšinu, nevídané oslabenie vlastných pozícií. Vzdali sa parlamentnej voľby hlavy štátu. Lebo úspešná voľba prezidenta v parlamente vyžadovala dohodu politických strán. Trochu širšiu než potrebuje vláda, ale svojou podstatou šlo o kabinetnú pozíciu. O výsledok zákulisných dohôd. Žiaden kandidát na prezidenta v parlamente, i keby pred poslancov pristúpil s prejavom ako svätý Ján Zlatoústy, nemal bez podpory mocných parlamentných strán šancu stať sa prezidentom.

Tohto mocenského privilégiá sa politické strany na začiatku roka 1999 vzdali. Mal som to potešenie predkladať ústavný zákon, ktorým sa táto zmena vykonala. Možno si vtedy mnohí ešte neuvedomovali celý rozsah toho, čo priniesla. Politické strany, ktoré nastúpili po Mečiarovi videli najväčšie nebezpečenstvo v tom, že by raz znovu moc mohla sústrediť len jedna strana. Skúsenosti posledných sto rokov dávajú za pravdu, že toto riziko naozaj jestvuje, a obvykle, keď sa naplnilo, znamenalo utrpenie a biedu pre veľké množstvo ľudí a zneužívanie moci bez možnosti sa reálne brániť. Preto sa politické strany po ére Mečiara radšej vzdali mocného nástroja, ktorým bola závislosť medzi nimi, ich dohody, a voľbou hlavy štátu. Možno si ale mnohí stranícki lídri potichu mysleli, že napokon to predsa len budú oni, kto i voličom na šírom Slovensku predložia kandidátov, čo budú výsledkom dohody ich politických strán, a že voliči takúto dohodu budú rešpektovať. A naozaj sa tak i v troch nasledujúcich prezidentských voľbách stalo.

Lenže voliči nepodliehajú straníckej disciplíne tak, ako poslanci v parlamente. Poslanec je síce podľa ústavy zástupcom občanov, svoj mandát vykonáva podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný žiadnymi, teda ani straníckymi príkazmi, avšak ak sa presvedčenie poslanca začne líšiť od predstáv politickej strany, ktorá ho do parlamentu navrhla, tak ho v budúcnosti už na kandidátnu listinu jednoducho nedá. Žiaden takýto mechanizmus však, našťastie, voči voličom, a to ani tým „najskalnejším“ nejestvuje.

A tak museli dohody politických strán o ich kandidátovi na prezidenta do priamej voľby zvažovať i túto nevypočítateľnú slobodu aj ich tradičných voličov. Ak mala byť takáto dohoda úspešná, musela s ňou kalkulovať. Viaceré, inak vplyvné politické strany, to už v druhých prezidentských voľbách v roku 2004 nedokázali doceniť. Napriek tomu však Ivan Gašparovič, ktorý z nich vzišiel, bol ešte straníckym prezidentom.

Až tento rok sa prepočítali všetky politické strany. Oddelenie prezidentských právomocí od akejkoľvek väzby na politické strany sa stalo realitou už nielen na papieri v ústave, ale i rozhodnutím slovenských voličov.

V zastupiteľskej demokracii sú politické strany organizátorkami politického života. Sú nevyhnutné, bez nich nemožno konzistentne spravovať verejné veci, a preto je veľmi dôležité, aby boli demokratické, múdre a aby ich súťaž prebiehala férovo. Je však dobre, keď nemajú zas vo svojej moci všetko. Ak jestvujú poistky proti tomu, aby si parcelovali krajinu. V rukách Andreja Kisku je preto dnes veľká príležitosť, aby postupne budoval nový pomer medzi občianskym prezidentom, akýmsi tribúnom ľudu, a štandardnou politickou scénou. Veľmi mu želám, by z toho vzišlo pekné a dobré usporiadanie!