V čase, keď sa kládli základy Kresťanskodemokratického hnutia hovoril jeho prvý predseda Ján Čarnoguský, že nechce, aby sme nadväzovali na dedičstvo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Mal na to veľmi racionálne argumenty, a aj preto bolo možné, aby sme sa v KDH zišli ako kresťania rôznych rodinných a politických tradícií. To ale neznamená, že sa v hnutí tá ľudácka nehlásila k slovu. Vtedy ešte žili aj pamätníci, ktorí členmi HSĽS kedysi boli, a ešte viac bolo takých, ktorých rodičia počas komunizmu vychovávali k hrdosti voči niekdajšej ľudáckej politike a štátu. Jej temné stránky ospravedlňovali, podceňovali alebo zatajovali. Hoci som pochádzal z celkom inej tradície slovenskej politiky, takej, čo proti ľudáckemu režimu bojovala, poznal som aj túto komunitu. Bola pod tlakom komunistickej propagandy a štátnej bezpečnosti. Mnohí z tých ľudí už videli veci aj z istého nadhľadu a aj s reflexiou a ja som si ich vedel vážiť. Bol som na pohrebe niekdajšieho ľudáckeho ministra vnútra Alexandra Macha a pamätám sa, že príhovor, ktorý predniesol Pavol Čarnogurský, otec Jána, vtedy zaznel ako hlas slobodného človeka v neslobodnej krajine. I toto boli korene, z ktorých potom o desať rokov neskôr povstalo KDH, a neslobodno si pred nimi zavierať oči.
Postoj predsedu pri vzniku hnutia túto ľudácku komunitu asi dosť zaskočil. Ale zorientovala sa rýchlo. Už na ustanovujúcom zjazde vo februári 1990 zazneli ich hlasy (reprezentované hlavne exilovými Slovákmi), volajúcimi po tom, aby KDH nastolilo otázku samostatného Slovenska. Čarnogurský ich zastavil, ale jeho postoj nebol celkom jednoznačný. Bolo to také „teraz nie“. A tak sa hneď od počiatku začala v KDH formovať špecifická politika, ktorá síce nemala podporu predsedu a vedenia strany, ale mala nemalý vplyv v členskej základni. A priznajme si, aj medzi našimi voličmi. Išlo vlastne o tri okruhy tém. Po prvé to bola revízia formy spolužitia s Čechmi (tá sa postupne artikulovala v požiadavke na konfederačné usporiadanie), po druhé odpor voči transformácii stagnujúcej direktívne plánovanej ekonomiky na slobodný hospodársky systém založený na trhu, a napokon ideologicky sa nastolila téza, že z Čiech, ale napokon zo Západu vôbec, prenikajú na naše kresťanské Slovensko idey a životný štýl, ktoré ho budú kaziť. Vo všetkých týchto témach mali nositelia tejto politiky nadväzujúcej na ľudácku tradíciu podporu aj časti katolíckeho kléru, a tak sa tu začal formovať aj návrat k tomu prepleteniu pôsobenia Cirkvi a predstaviteľov politiky, ktoré sa nazýva politickým klerikalizmom.
Bol to veľký vnútorný zápas. Viedol napokon k rozčesnutiu hnutia a aj voličskej podpory. Veľká časť nositeľov kontinuity s politikou HSĽS z KDH odišla pred voľbami v roku 1992 a po volebnom neúspechu sa rozplynula v radikálnejších politických prúdoch, ktoré ich predstavy dokázali uchopiť šikovnejšie. KDH zostalo doráňané, ale aj vďaka spojeneckým vzťahom s liberálnou časťou politického spektra (ktoré v tých voľbách dopadlo ešte horšie) síce kleslo zo skoro 20 percent na osem, ale prežilo ako politické hnutie, ktorého program nebol izolacionistický, neprepadlo zvodom kupovania si voličov rozdávaním zo štátneho, a ani ideologicky nespochybňovalo prednosti slobodného, demokratického usporiadania štátu, aké bolo (a je) charakteristické pre tú časť sveta, ktorú nazývame Západ.
Ale to pôvodné ľudácke pokušenie sa nestratilo. Myslime na to aj na nadchádzajúcom sneme, priatelia! Hlavnými nositeľmi tohto pokušenia na Slovensku sú dnes iné politické strany a prúdy, ale nastoľujú voličsky ľúbivé tézy, voči ktorým aj vďaka tomu nášmu politickému materskému znamienku nie sme v KDH imúnni. Aby sme tomu vedeli odolať, je treba to predovšetkým vidieť. A mať jasné argumenty, prečo je tomu treba odolávať. Aké zničujúce následky môže mať toto postľudácke myslenie na našu vlasť (len si pripomeňme roky druhej svetovej vojny) a napokon aj na KDH, keby tomu prepadlo. Slovensko potrebuje kresťanskú demokraciu, ktorá bude mať odvahu nepodľahnúť tomto pokušeniu. Kresťanskú demokraciu, ktorá bude ľudová, ale nebude ľudácka.