Veľké politické témy, o ktorých som tu pred snemom KDH už niekoľko dní písal, nás postupne doviedli k tej, čo je v súčasnej dobe azda najdôležitejšia. Ako sa postaviť ku kríze demokracie, ktorá zachvátila demokratické krajiny? Slovensko nevynímajúc. Ale nie je na tom ani horšie, než iné. Lebo, v ktorom zo štátov, čo sa považujú za demokratické, nesilnejú politické prúdy, ktoré sa celkom otvorene a programovo hlásia k tomu, že treba revidovať samotné základy spoločenského usporiadania ich krajiny? U nás, ale nielen u nás, sú takí dokonca pri moci. Veď sa to týka aj štátu, ktorý bol pre nás v dobe neslobody pilierom slobodnej vlády ľudu. Áno, na čele takýchto politických formácií stoja väčšinou demagógovia, ktorí túžia predovšetkým po osobnej moci a ponúkajú voličom, čo im vidia na očiach. Lenže základom tejto krízy nie sú oni. A nie je to ani ruská propaganda, ako vravia veľmi pohodlne zľaknuté elity demokratických spoločností. Ruský imperializmus sa samozrejme na tom účinne priživuje. Ale základom problému je, že stále viac ľudí stráca vieru v tú podobu demokracie, v ktorej žijú. Štrukturálne nespravodlivosti, nad ktorými sme premýšľali včera, ich vedú k skratkovitému záveru, že demokratická spoločnosť neposkytuje rovnosť príležitostí. A práve táto rovnosť, by mala byť základom vlády ľudu. Všade a vždy sa nájdu ambiciózni demagógovia, ktorí s touto realitou dokážu šikovne pracovať.
A tak sa v kruhoch demokratických elít rozšírilo populárne tvrdenie, že demokracia sa musí brániť. Milí priatelia, to ale nejde. Brániť treba štát. Ale o výhodách demokracie, teda vlády ľudu, je potrebné ľud presvedčiť. Ak je stále viac ľudí, ktorým sa tá podoba demokracie, v ktorej žijú, nepozdáva, ak ju vnímajú ako nespravodlivú, ak sa v nej cítia bezmocní, tak ich nesmieme povýšenecky začať považovať za sprostých, ale mali by sme sa zamyslieť, či sa nám niečo nepokazilo v tom, aká je práve tá podoba, ten model demokracie, na ktorý sme si zvykli. Pretože k tomu, aby svoj štát považovali ľudia naozaj za svoj, nikoho nikto nemôže donútiť. Pocit spolupatričnosti nedokážu zabezpečiť orgány činné v trestnom konaní. Zavrieť demagógov, či umlčať kritické hlasy, to môže v demokratickej spoločnosti jej krízu iba prehĺbiť, nie vyriešiť. Toto je zásadná otázka tejto doby. Mimochodom to rezonovalo aj v onom tak citovanom prejave kanadského premiéra Marka Carneyho na svetovom ekonomickom fóre v Davose pred pár týždňami.
Asi bude v tejto veci treba začať každý u seba. To býva najťažšie. Demokratického ducha by mali do spoločnosti vnášať predovšetkým demokratické politické strany. Pretože to sú organizované spoločenstvá voličov, spojených spoločnou predstavou o správe verejných vecí. A ony sú nositeľmi politického života v zastupiteľskej demokracii. A ako sa môže v krajine udržať tento demokratický duch, ak politické strany zdegenerujú na bojové družiny ambícií ich lídrov a im pochlebujúcich funkcionárov? Ak sa z nich stratí duch spolupatričnosti a zostanú iba výťahmi k moci a bohatstvu? A ak zabudnú, že krajina, v ktorej žijú je spoločným domovom všetkých, aj tých, čo patria k iným družinám, a je to aj ich vlasť? Tuto je potrebné hľadať cestu k podobe demokracie, k podobe vlády ľudu, ktorú ľud bude môcť zasa považovať za svoju vlastnú.
A tak sa, milí priatelia, dostávam k tomu, prečo tieto, možno na túto dobu príliš dlhé a „filozofujúce“ úvahy píšem pred snemom Kresťanskodemokratického hnutia. Nuž preto, lebo keď sme tu pred hlasovaním s Ficom o ústave polemizovali o tom, čo je v DNA nášho hnutia, tak tí, čo to ospravedlňovali svojim konzervatívnym náboženským presvedčením, hovorili hlavne o tom, že KDH by malo byť kresťanské. A s tým sa nedá nesúhlasiť. Lenže bolo by celkom užitočné slobodne diskutovať aj o tom, či možno kresťanstvo vynucovať ústavnými normami? A k tejto rozprave by nás mala viesť tá druhá časť toho, čo by malo byť v našej DNA, vyplývajúca už z názvu nášho hnutia. Totiž, že by to malo byť demokratické hnutie. Keď sme KDH zakladali, nebol to len nejaký Čarnogurského team. Boli to tisíce ľudí, ktorých spájal pocit spolupatričnosti k niečomu väčšiemu. Nie ambície. Dobre si pamätám, ako radi sme sa po celom Slovensku stretávali a do noci debatovali. Tento pocit spolupatričnosti potrebujeme obnoviť. A to aj voči tým, čo majú iné politické predstavy, ako je oficiálna línia hnutia.
Demokratický duch sa medzi voličov nevráti, ak sa budú politické strany správať voči nim, ale aj dovnútra voči sebe, ako bojové jednotky. Ak v nich prevládne len túžba vyhrávať a duch subordinácie. Ak sa z nich úplne vytratí zmysel pre spolupatričnosť a úcta voči inému postoju, ony sa sploštia tak, že nebudú schopné prichádzať z novými, vlastnými myšlienkami a spoločnosť, v ktorej operujú, nebude mať odkiaľ zistiť, že jestvujú aj hodnoty, čo z nej vôbec jedno spoločenstvo ľudí robia. Taký ľud si nebude schopný vládnuť sám. Ak chceme krízu demokracie na Slovensku prekonať, musíme začať doma. V našich politických stranách a hnutiach. Nejestvuje skratka žiadneho osvieteného diktátora či charizmatického vodcu. Ani v demokratickom štáte a ani v demokratickom politickom hnutí.