Európska politická kultúra zodpovednosti za činnosť vo verejnom živote vyrástla z judaisticko-kresťanského učenia o vine a odpustení. V ponímaní tejto našej tradície však odpustenie nie je bezpodmienečné. Vyžaduje od toho, kto zhrešil, aby uznal svoju vinu, oľutoval ju a činil pokánie. A napravil následky, pokiaľ sa to dá. “Zodpovednosť vo verejnom úrade je iba jedným z prejavov tohto kultúrneho dedičstva a nemali by sme sa čudovať, že je to prvá vec, ktorá sa stráca, keď sa moci chopia utopisti a plánovači,” píše Scruton, z ktorého myšlienok po tieto dni citujem. Zdajú sa mi byť hodné pozornosti a veľmi aktuálne v kontexte toho, čo v tejto dobe žijeme. A tiež odpoveď na to, že dilema, či si zvoliť radšej tých, čo nedokážu uznať si vinu a činiť pokánie, alebo tých, čo v mene ušľachtilých cieľov nadobudli dojem, že môžu všetko, je dilemou “z blata do kaluže a naopak”. Skutočne poctivým riešením je vrátiť sa k tradičnej politike, založenej na pravidlách, ktoré platia, aj keď sa nám to nehodí a na zodpovednosti, ktorú možno uniesť iba vtedy, ak jej nositeľ má aj primerané ústavné nástroje. Strany, ktoré to dnes ešte vyznávajú, sú dnes v menšine, ale ak chceme pre Slovensko dobrú budúcnosť, treba ich podporiť, lebo iba s podporou nás, voličov, môžu zosilnieť a ozdraviť verejný život v našej vlasti. Ak sa samozrejme naučia spolupracovať. Bez toho to nepôjde.