S Michalom Šimečkom som sa rozprával raz v živote. Urobil na mňa veľmi sympatický dojem. Je verejne známe, že je to vzdelaný mladý muž a pochádza z rodiny, ktorá je už najmenej tri generácie aktívna vo verejnom živote. Poznám jeho otca a stihol som poznať aj jeho starého otca, chartistu, človeka, ktorý sa dokázal poučiť aj z vlastných omylov. Michal teda vyrástol vo veľmi cennej škole. Keby viedol budúcu vládu, nemuseli by sme sa zaňho hanbiť. Ale, aby sa to stalo, a aby jeho vláda dokázala zastaviť to civilizačné odumieranie Slovenska, bude potrebovať aspoň elementárnu politickú stabilitu. A na tej je treba už teraz veľmi cieľavedome pracovať.
Po prvé v súčasnom opozičnom tábore. Treba si realisticky priznať, že je ideovo veľmi rôznorodý. A že súčasná politika využíva intenzívny ideologický zápas ako barličku všade tam, kde zlyhávajú vecné riešenia. Práve preto je najvyšší čas, aby Progresívne Slovensko oslovilo svojho ideovo najvzdialenejšieho súputníka v opozícii, teda Kresťanskodemokratické hnutie. Je najvyšší čas, aby začali rokovať o tom, čo spolu pri budúcej správe a ozdravení Slovenska budú môcť robiť, a čo spolu môcť nebudú. Naša generácia si to musela preskákať pred voľbami roku 1998. Obe tieto politické formácie sa samozrejme obávajú, že tým nahnevajú svoje ideovo najtvrdšie jadro, ale toto riziko je treba prijať, a bude lepšie, ak to bude rok pred voľbami, lebo pri zostavovaní vlády sa to môže stať neprekonateľnou prekážkou. Z našej skúsenosti však môžem povedať, že takéto konštruktívne rokovania o budúcich premenách Slovenska sú nielen možné, a produktívne, ale vysielajú do širokej verejnosti signál nádeje a zodpovednosti.
Po druhé, ešte v rámci opozičného tábora, je to problém Matoviča a jeho politickej strany. Je vynaliezavý, tvorivý, nesmierne húževnatý, hrá však iba na seba a ostrakizácia zo strany ostatných opozičných strán mu v tom len pomáha. Ak má vzniknúť stabilná vláda bez strán súčasnej koalície, tak to ale bez tohto politického subjektu nepôjde. O tom sa treba celkom vecne s Matovičom pred zrakmi verejnosti a bez invektív rozprávať. Aby predovšetkým ona videla ako a či to bude možné. Je pravda, že po roku 2020 Matovičova vláda nedokázala udržať stabilitu napriek pôvodnej ústavnej väčšine. Nemá už význam teraz sa hádať o tom, kto za to viac môže. Ale význam má rozprávať sa o tom, či bude možné zložiť reparát a robiť to inak. Samozrejme, takéto rozhovory môžu priniesť úspech len vtedy, ak si nikto nebude klásť podmienky typu „buď bude po mojom, alebo nebude“. Lebo potom naozaj nebude.
A napokon po tretie je to vzťah ku koaličnému táboru. Už nemá význam iba nadávať a kritizovať. Samozrejme, je to povinnosťou opozície, ale tá by mala čoraz viac hovoriť o tom, ako to, čo kritizuje, bude robiť ona. A hlavne nesmie zabudnúť na to, že ani volebná porážka súčasnej vládnej garnitúry nebude znamenať, že jej voliči, ľudia ktorí sú mentálne a záujmovo na jej strane, sa niekde stratia. Budúca vláda, ak bude chcieť stabilitu, bude potrebovať nájsť nejaký civilizovaný a ľudsky prijateľný vzťah aj k nim. A, a to je samozrejme emocionálne najťažšie, aj k ich predstaviteľom. Budúci predseda vlády by nemal zabudnúť, že sme všetci na jednej lodi.
Michal Šimečka to má podľa dlhodobých prieskumov volebných preferencií zatiaľ „našliapnuté“ dobre. A z toho sa celkom teším. Ale čaká ho ešte veľa práce. A predovšetkým, nemal by sa uspokojiť iba so zotrvačnosťou.