Vystúpenie na seminári Konzervatívneho klubu KDH a Kresťanskodemokratickej akadémie KREDIT k ideovým východiskám kresťanstvom inšpirovanej politiky, 12.10.2026
Milí priatelia,
„Nič nie je také praktické, ako dobrá teória.“ Tento výrok sa pripisuje zakladateľovi modernej sociálnej psychológie Kurtovi Lewinovi a niekedy aj fyzikovi Ludwigovi Bolzmanovi. Správali sa však podľa neho oddávna všetci tí, čo niečo ľudstvu priniesli. Osobitne to platí v zápasoch o správu štátu – v politike. Lebo politik síce môže byť úspešný, ak je obratný, má inštinkt a dokáže improvizovať vždy podľa toho, čo mu zaručí momentálnu výhodu. Môže tým načas zaujať, a dokonca aj poblázniť svojich podporovateľov, ale nepodarí sa mu systematicky meniť svoju krajinu tak, aby bola schopná čeliť problémom svojej a už vôbec nie budúcej doby.
Preto som sa potešil, keď sa snem KDH rozhodol usporiadať ideovú konferenciu hnutia. Potrebujeme to. Lebo si nevystačíme iba so starými poučkami a heslami. Tie síce nemusia stratiť svoju platnosť, ale ak ich používame automaticky, bez hlbšieho rozboru a aplikácie na dobu, v ktorej žijeme, vyprázdnia sa a ľudia ich začnú vnímať ako frázy. A okrem toho ľudstvo, a dokonca i náš národ, sa stále vyvíja, prichádza s novými myšlienkami, túžbami, ale aj obavami a starosťami. Preto sa potrebujeme neustále vracať k našim ideovým základom a reflektovať ich s tým, čo sa deje v súčasnom svete.
Svoj príspevok som začal o potrebnosti teórie. Teoretické základy pre politickú činnosť potrebujeme, aby sme vedeli, a aby aj náš ľud vedel, čí sme. Ale to nestačí. Tie naše idey budú spôsobilé meniť svet iba vtedy, ak im budú ľudia veriť. Najskôr, ak o nich budeme presvedčení my sami, a potom, ak pre túto svoju vieru dokážeme strhnúť aj ľudí v našej vlasti.
Dobrá literatúra niekedy skvelým spôsobom vystihuje skutočnosť. Lepšie ako suché traktáty. V biografii o veľkom britskom štátnikovi Benjaminovi Disraelim píše francúzsky spisovateľ André Maurois veľmi výstižne, ako sa Disraeli pustil do kritiky svojho konzervatívneho straníckeho vodcu, ctihodného lorda Roberta Peela, ktorý bol tesne pred polovicou 19. storočia ministerským predsedom: „Pod jeho vedením stával sa tábor konzervatívcov armádou bez viery, pretože ich vodca nebol pravým veriacim. V praxi bol Peel nútený obhajovať tradičné inštitúcie krajiny, monarchiu, hornú snemovňu, anglickú štátnu cirkev, v teórii ho zvádzali pochybnosti, či sa tieto inštitúcie obhájiť dajú… Peel hovoril mnoho o konzervativizme, ale nevedel, čo vlastne konzervovať. Disraeli naopak čim viac premýšľal o politickom živote Anglicka, tým zrejmejšie sa mu javilo, že je v ňom nutné čeliť všetkému priamo a odvážne…“ (André Maurois: Život Benjamina Disraeliho, str. 90,91)
Je to presne o tom. Ak nahradíme vieru v ideové východiská našej politiky improvizáciou, ktorá reaguje len na momentálne podnety, stratí naša politika dlhodobý rozmer, líniu, a čo je najhoršie, aj vnútornú silu. Je to veľké pokušenie robiť politiku podľa odporúčaní majstrov mediálnej komunikácie, ktorí sú na pulze doby a ani na chvíľku sa nezadívajú do budúcnosti, presahujúcej termín najbližších volieb. Kissinger píše o takomto type politiky, že jeho nositeľov so železnou logikou napokon stihne verejné opovrhnutie. Je to azda dejinná nespravodlivosť, lebo títo politici predsa chcú vždy len to, čo chce verejnosť, merajú si všetko prieskumami verejnej mienky a napokon ich predsa verejnosť zavrhne. Je to však preto, lebo v mene svojej kľučkujúcej, oportunistickej a krátkodobej politiky rezignovali na vieru v jej ideové východiská. Disraeli sa vtedy k nim vrátil a sformuloval svoj program ľudového konzervativizmu, ako vzburu založenú na novom politickom programe. Stal sa na desaťročia tvorcom politiky viktoriánskej éry hrdého Albionu.
Niekto môže namietať, že to bolo tak v 19. storočí, keď sa vlastne formovali základné politické smery a im zodpovedajúce strany. Dnes je to všetko inak. Zažívame babylonské pomätenie pojmov. Súčasný americký spisovateľ a politický mysliteľ Fareed Zakaria začiatkom tohtoročného leta napísal esej, v ktorej vyčítal liberálom, že sú v defenzíve predovšetkým preto, lebo zabudli s čím kedysi začínali. So svojou demokratickou revolúciou prichádzali ako buriči, ktorí rúcajú staré privilégiá a výsady. Východiskovou ideou ich politického programu bola idea rovnosti všetkých ľudí. Mimochodom myšlienka, ktorá vychádza z judaisticko-kresťanského chápania všetkých ľudí ako Božích detí. Dnes však stále viac ľudí v demokratických štátoch vidí ako liberáli prestali byť tými niekdajšími boriteľmi establišmentu a vytvorili si svoj, s novými privilégiami. Pre menšiny, pre tých, čo sú na ich strane a napokon aj pre seba. Paradoxne sú to dnes práve oni, čo sa začínajú báť slobody.
Ale ten pojmový chaos nás neospravedlňuje, aby sme sa nepokúsili si v ňom predsa len urobiť trochu poriadok. Lebo iba tak sa dá budovať silná a ofenzívna politika. Ostatne o tom mätení pojmov sa môžeme ešte na sekundu vrátiť do 19. storočia k Disraelimu: „popísal to najskôr v Etone a v Cambridgi, ako boli sklamaní rovnako politikou whigov i politikou toryov, konzervatívcov, ktorí nechcú nič konzervovať a liberálov, ktorí nenávidia slobodu…“ (detto str.144)
Aké sú teda, milí priatelia, naše ideové východiská?
Na začiatku, keď KDH vznikalo, v základných programových a organizačných dokumentoch hnutia sme sa prihlásili k slobode, spravodlivosti a solidarite, ako k tomu, čo si pre svoju budúcu politiku ceníme najviac. Písali sme o tom, že chceme byť hnutím kresťanským a demokratickým. Hovorili sme o vlastenectve a o tom, že verejná moc by sa mala utvárať od ľudu, od základne a vždy tak, aby sa na vyššej úrovni rozhodovalo iba o tom, čo sa nedá vybaviť na tej základnej, alebo nižšej. Teda o tom, čo nazývame subsidiaritou. Ďalej sme sa prihlásili k západnej civilizácii, ktorej súčasťou boli naši predkovia od dôb Veľkej Moravy a osobitne k európskemu integračnému procesu. O konzervativizme v týchto dokumentoch nebolo ani slovo.
Nebolo to náhodou. A nebolo to ani preto, lebo by sme boli bývali ustúpili našim liberálnym spolubojovníkom z obdobia vzdoru proti komunistickému režimu, s ktorými sme po roku 1989 začali budovať nový. Pluralitný, liberálno-demokratický.
Ján Čarnogurský, prvý predseda KDH to vyjadril veľmi lapidárne: nechceme nadväzovať na politiku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Teda na kresťanskú demokraciou, ktorá tu bola od konca 19. storočia až do svojho potupného zániku v roku 1945. Čarnogurský mal pre to vtedy zrejme veľmi pragmatické dôvody, už aj vzhľadom na svoj rodinný pôvod. Ale my sme pri písaní programových dokumentov hľadali aj hlbšie.
Staré kresťansko-demokratické strany vznikali v Európe koncom 19. storočia ako odpoveď na podnety a výzvy pápeža Leva XIII. ako konzervatívne politické strany bojujúce proti liberálom a rodiacemu sa komunistickému hnutiu. Podobne, ako to robila v období od Tridentského snemu až po Druhý vatikánsky koncil Katolícka cirkev, budovali kruhovú obranu princípov návratu kamsi, čo vtedy vnímali s veľkou mierou spomienkového optimizmu, ako augustínovský Boží štát. Kamsi, čoho prvky, ak niekedy vôbec boli, sa nenávratne stratili. Mnohé z týchto európskych kresťansko-demokratických strán sa vypracovali na pomerne silné formácie, podporovali ich masy poslušných veriacich voličov, ale bránili hrad, ktorý sa už nikdy nevráti. Pred sto tridsiatimi rokmi kresťanskí demokrati v Uhorskej ľudovej strane (medzi nimi i tí naši, slovenskí) bojovali v uhorskom parlamente ako o život proti občianskemu sobášu. A dnes už nikoho, dokonca ani nás nenapadne, že toto by malo byť predmetom nejakého zásadného politického zápasu o charakter spoločnosti. Tento typ kresťanského konzervativizmu v dynamike sveta prehráva jednu bitku za druhou. A bude prehrávať aj naďalej. Isto nechceme byť stranou s takouto perspektívou.
Ale to nie je jediný dôvod. Nemecká kresťanská strana Zentrum, ktorá sa tiež zrodila z ideových východísk záveru 19. storočia bola po prvej svetovej vojne jednou z vážených, demokratických strán tzv. Weimarskej republiky. Teda vtedajšieho Nemecka. Stavala niekoľkokrát aj kancelárov. V roku 1933 ju však jej predsudky voči liberálom a ľavičiarom doviedli k tomu, že umožnila nástup Hitlera k moci, ako jeho koaličný partner.
Konrád Adenauer po druhej svetovej vojne preto začal nanovo. Položil základy novej kresťanskej demokracie založenej na spolupráci rozličných ideologicko-politických smerov. Jej kresťanské východiská o viac ako desaťročie predbehli vývoj aj v samotnej Katolíckej cirkvi a obsahovali pohľad, ktorý napokon pre Cirkev priniesol Druhý vatikánsky koncil.
Na toto sme sa pokúsili v roku 1990 nadviazať. Preto sme nemali problém spolupracovať s liberálnymi politickými stranami. A keď sme videli, že slobodný pluralitný režim je ohrozený, nemali sme problém uveriť bývalým komunistom, že svoju stranu transformujú na demokratickú ľavicu, a dokázali sme ísť do spoločných vlád aj s nimi. Mimochodom tá druhá, prvá Dzurindova, vyviedla Slovensko z izolácie a položila základy reformám, z ktorých sme potom dvadsať rokov žili.
Ale samozrejme, istým spôsobom konzervatívni medzi týmito našimi bývalými spojencami sme vždy boli. A je to aj našou politickou úlohou. Preto mi neprekáža, že v súčasných stanovách sa v článku 2 objavila formulácia, v ktorej sami seba v úvode jeho siedmych bodov sedemkrát oslovujeme „my, kresťanskí demokrati, my, konzervatívci…“. Ostatne sám som pred vyše tridsiatimi rokmi v KDH založil Konzervatívny klub a som dnes jeho predsedom. Lenže veľmi dôležité je, o aký konzervativizmus nám v slovenskej politike ako kresťanským demokratom ide. Čo chceme konzervovať? A hlavne čo nechceme konzervovať.
Lebo tá zápecnícka podoba konzervatívneho frontu na dnešnom Slovensku, do ktorého by nás tak radi vlákali, vsadila na predsudky ľudí a na lenivosť myslieť, vynachádzať, tvoriť a presadzovať nové veci. Prečo to robia? No predovšetkým preto, lebo vedia, že kým žijú, ešte vždy sa nájdu ľudia, čo ocenia staré spôsoby, staré predsudky a starý svet. Ti inteligentnejší z nich si iste uvedomujú, že ten svet sa už nevráti, ale kým im to zotrvačnosť v myslení veľkého množstva ľudí umožní, majú šancu uchovať si svoje privilegované ideologické postavenie. A keď sa im podarí ešte občas popliesť dostatočnú väčšinu, tak aj moc. Budúcnosti nášho ľudu a štátu neprinesú nič nové a nič dobré.
Takýto konzervativizmus my, kresťanskí demokrati, nechceme! A nesmieme sa dávať touto ideológiou návratu kamsi, kde návratu už niet, strhávať! Ani v jednotlivostiach, ktoré sa nám môžu niekedy aj pozdávať. Tento typ konzervativizmu v dynamike sveta v dlhodobom horizonte bude prehrávať jednu vartu za druhou. To my nechceme. Ale ešte dôležitejšie je, že nám musí ísť o pravdu. Pred ideologickými konštrukciami, ktoré majú chrániť nejaké usporiadanie vecí, v ktorom sa cítime doma, musíme vždy uprednostňovať to, čo prináša život. A s tým sa chlapsky popasovať. Vždy pri tom hľadať to, čo bude ľuďom v našej domovine na osoh, a čo nám spoločne bude škodiť. Toto je otvorený, ľudový konzervativizmus, ktorý potrebujú aj naši spojenci, ale predovšetkým ktorý potrebuje súčasný a budúci svet. A v ňom i naše Slovensko.
Je však ešte jedna dôležitá politická a zároveň aj hlboko ľudská úloha, ktorá patrí k ideologickému arzenálu adenauerovskej, novej kresťanskej demokracie: vnášať do spoločnosti všetko, čo môže viesť k zmiereniu znesvárených. Navrhovať dialóg tam, kde sa už ľudia prestali medzi sebou rozprávať. A pripomínať, že niekedy musíme aj zabudnúť na krivdy, ktoré nám tí druhí urobili. V mene veľkých potrieb, napríklad obrany vlasti, ale hlavne v mene lepšieho života. Je to veľmi nepopulárna úloha. Veľká väčšina ľudí chce nad svojimi protivníkmi nielen zvíťaziť, ale chce ich zničiť. A keďže sa to v politike nikdy nepodarí, lebo nejde o zopár pohlavárov, ale o milióny ľudí, zakladá to do budúcnosti úrodnú pôdu pre špirálu ďalších vojen. Nijako inak sa to nedá zastaviť, ako zmierením. Je to kresťanské, ale zároveň aj ľudsky múdre. Kto iný bude pripravený vnášať tento prvok, túto ideu, do reálnej politiky, ak to nebudú kresťania vo verejnom živote?
Čo z toho vyplýva pre našu politiku?
Pápež Lev XIV. sa vyhýba tomu babylonu ideologických nálepiek. Podobne, ako to robil aj jeho predchodca František. Pre oboch je charakteristické zanietenie pre opravdivosť. Koncom septembra upozornil Lev v Métach na veľmi poučnú historickú skúsenosť: „Európa sa rozvíjala a dokázala pokročiť vtedy, keď bola schopná spracovať pozitívne aspekty svojej minulosti a znovu ich tvorivo prezentovať v nových podobách…“
Ak si chceme predsa len dať nejakú ideologickú nálepku, tak takýto by mal byť náš otvorený, ľudový kresťansko-demokratický konzervativizmus. Presne na takejto reflexii by mal stáť. Vieme, že pokrok ľudstva je potrebný a neodvratný a tešíme sa z neho. Preto s ľuďmi, ktorí sú jeho nositeľmi chceme spolupracovať, a to tak vo vnútri hnutia, ako aj ako hnutie, s inými politickými formáciami, ktoré si ideu pokroku ľudstva vložili do svojej straníckej kolísky. Ale zároveň budeme vždy skúmať a upozorňovať aj na všetko, čo so starou vodou hrozí, že vyleje aj dieťa. Budeme prinášať do tejto spolupráce veci, ktoré treba uchovať, lebo ich preveril život.
Nemali by sme sa však nechať zlákať do asistovania tým, čo v mene spomienkového optimizmu pletú mnohým hlavy a bránia Slovensku postupovať dopredu.
Pán Ježiš počas svojej pozemskej púte dokázal hovoriť so všetkými. Neodmietal apriori nikoho. Ak sa v našej politike chceme vskutku hlásiť k inšpirácii Jeho odkazom, tak ani nám nesmie nikto „zapáchať“. Hovoril aj s verejnými hriešnikmi, aj s farizejmi. Len bolo vždy jasné, kto sa stali jeho učeníkmi, a kto sa s ním nikdy nezmieril. Je to naše základné ideové východisko pre kresťanskodemokratickú politiku. Odmietame izoláciu v „našom“ fronte pokiaľ ide o komunikáciu. S každým sa treba rozprávať. Lebo ide o budúcnosť všetkých ľudí. A preto nemožno odmietať hovoriť s nikým, iba preto, lebo ho považujeme, alebo časť verejnosti čí médiá ho považujú za hriešnika, alebo sa nám zdá pyšný a egocentrický.
Ale našimi ideovo-politickými spojencami sú tí, ktorým ide o budúcnosť našej vlasti. Tí, čo ju chcú dostať z miesta, na ktorom sa nachádza na miesto, kde ešte nikdy nebola. A my buďme v tomto spojenectve veľmi pevní, aby sme dokázali presadzovať to, aby to miesto bolo lepším, ako je to dnešné. Preto nevidím dôvod, prečo by sme nemohli spolupracovať s Progresívnym Slovenskom, či s inými liberálnymi, alebo aj ľavicovými demokratickými stranami.
Paradoxne však našimi ideovo-politickými súpermi sú práve konzervatívci starého typu. Tí, ktorí vsadili na minulosť. Na staré predsudky a na pohodlnosť v myslení ľudí. Dnes je takým SMER-Sociálna demokracia, Slovenská národná strana, bohužiaľ tak vedie jej predseda aj Kresťanskú úniu a mnoho ďalších drobnejších politických, ideových a občianskych zoskupení.
Pozvanie do synodálnej programovej rozpravy
Z týchto ideových východísk by sme sa mali sústrediť na naše základné programové ciele. Budeme k nim vo svetle kresťanského sociálneho učenia a aj na základe nášho zamyslenia v anonymnom synodálnom dotazníku, ktorý sme predložili verejnosti začiatkom leta, organizovať niekoľko konferencií. Z nich vzíde akýsi manuál modernej kresťanstvom inšpirovanej, otvorenej konzervatívnej politiky. Srdečne vás na tieto konferencie pozývam.