To, čo sa v týchto dňoch odohralo v susednej Českej republike bolo viac, než len obvyklý politický zápas. Štandardný boj o moc v demokratickom štáte totiž prebieha v rámci ústavných pravidiel. Ony určujú rozdelenie moci medzi ústavnými inštitúciami. Bežný politický zápas je potom o tom, kto zaujme aké postavenie v týchto inštitúciách. Teda kto bude v parlamente, kto bude vo vláde, kto bude prezidentom. Český prezident však rozohral väčšiu hru. Jemu nešlo len o výmenu funkcionárov. Šlo mu o viac. Chcel nové rozdelenie moci.
Aj v parlamentných republikách vykonáva moc vláda. Jej legitimita vyplýva z mandátu, ktorý jej udeľuje parlament. Poslanci, zástupcovia ľudu, nesú preto pred národom zodpovednosť za to, ako sa v štáte vykonáva moc. V pluralitnej demokracii však poslanci nepredstavujú homogénnu skupinu. Sú zároveň i členmi politických strán, ktoré získali priazeň voličov. Ambície a zápas parlamentných politických strán možno mnohým ľuďom nie sú sympatické, ale je to v podstate najúčinnejší mechanizmus, ako udržať výkon štátnej moci pod účinnou kontrolou. Bez straníckej ruvačky smeruje štát k totalitnému režimu. To zažili ľudia u nás v roku 1948 a to by hrozilo i keby parlamentné strany uzavreli akúsi kartelovú dohodu o výkone moci. O to ale teraz u susedov nešlo. V Čechách do tohto štandardného modelu parlamentnej republiky vstúpil tretí hráč. Prezident.
Čo sa vlastne stalo? V štandardnej parlamentnej demokracii sa vláda utvára podľa rozloženia parlamentu. Musí získať podporu väčšiny poslancov. Ústavná tradícia, ktorá siaha ešte do dvadsiatych rokov minulého storočia, využívala na túto operáciu inštitút hlavy štátu, teda prezidenta. Jeho úlohou bolo vždy po voľbách viesť rokovania s predstaviteľmi parlamentných strán, a vychádzajúc z výsledku volieb, potom vymenúvať predsedu vlády a jeho kabinet. Nie však tak, ako sa mu zachce, pretože, aby vláda získala legitímny mandát pre svoju prácu, potrebuje získať podporu väčšiny poslancov v parlamente. I ak vláda padla v priebehu volebného obdobia, úloha prezidenta bola v podstate vždy rovnaká: nájsť nové zloženie vlády tak, aby získala parlamentný mandát. V ústave to bolo už od roku 1920 zapísané iba v hrubých rysoch, vyjadrujúcich podstatu vládneho mandátu. Stálo tam, že prezident vymenuje vládu, a vláda je povinná do mesiaca požiadať parlament o dôveru. Ak ju získa, tak vládne. Ak ju nezíska, je povinná podať demisiu, prezident ju odvolá a celý proces sa znovu opakuje, kým sa nenájde vláda s väčšinovou parlamentnou podporou. Keby sa to nedarilo, tak sa spravidla napokon uplatnil niektorý z mechanizmov, ktorý umožnil rozpustenie parlamentu a nové parlamentné voľby. Vláda bez mandátu parlamentu nemohla vládnuť. Tento postup potom opisovali i ďalšie ústavy dodnes.
Stala sa však iná, mocensky významná vec. Prezident republiky, ktorý bol v pôvodnej ústavnej koncepcii iba pomocníkom pri hľadaní mandátu pre vládu, mandátu, ktorý by bol prostredníctvom parlamentu odvodený od ľudu, získal na Slovensku v roku 1999 a v Čechách tento rok, vlastný priamy mandát. I keď ústavy prezidentom nedali nové kompetencie, ich postavenie je zrazu celkom iné. A tak sa Miloš Zeman pokúsil o čosi, s čím text na papieri českej ústavy nepočítal. O vytvorenie vlády, ktorá by mala fakticky prezidentský mandát. A nebol to iba teoretický pokus. On takúto prezidentskú vládu skutočne vymenoval.
Pravda ústava nepustí. Mesiac po vymenovaní, musela i Zemanova vláda predstúpiť pred parlament. Prezident postavil parlamentné strany do dilemy: buď mu jeho vládu uznajú, a potom budú smiešni, pretože sa tým zrieknu kontroly nad jej mandátom, alebo mu ju odmietnu, avšak nemajú mechanizmus na to, ako vyriešiť vládnu krízu. Páky na jej riešenie zostávajú v rukách Miloša Zemana.
Keby to bolo bývalo Zemanovi prešlo, tak by i bez zmeny ústavy, získal priamo volený prezident podstatne väčší vplyv na výkonnú moc. Legitímne by tu vládla „jeho“ vláda, a to i s požehnaním parlamentu. Nielen pre tento prípad. Stalo by sa to súčasťou novej ústavnej tradície. Bitku ale napokon tesne vyhral parlament. Nepustil prezidentovi jeho vládu, nedal jej mandát, a to i napriek temným Zemanovým hrozbám, že ju i tak nechá vládnuť. Nezískala dôveru zástupcov ľudu a nikto ju zrazu neberie vážne. Už sa hovorí len o predčasných voľbách. Zrazu sa stali smiešnymi tí, čo za ňu hlasovali. Pílili si konár sami pod sebou. Vyhrali poslanci, čo napriek tlakom, zostali verní ústavným pravidlám. Mocenské zápasy sú viac o politickej odvahe a pevných nervoch než o literách na papieri. Mali by sme si z toho zobrať poučenie vždy vtedy, keď budeme i u nás uvažovať o tom, akú by mali mať verejní činitelia kvalifikáciu.