Nemám rád deštruktívnu politiku. Je väčšinou vulgárna, všade hľadá nepriateľa, a keď sa dostane k moci, tak nemá úctu k ľudským právam a ľudskej slobode. V totalitných štátoch šliape po dôstojnosti svojich občanov a núti ich k servilnej poslušnosti. Ľuďom v totalitných štátoch nezostáva spravidla nič iné, ako sa prispôsobiť, alebo proti totalitnej moci bojovať. Preto nás asi trochu prekvapuje, keď deštruktívna politika získava stále väčšiu podporu aj v slobodnom svete. Je to vážna vec, ktorú by sme nemali vybaviť iba tým, že budeme hľadať metódy a nástroje, ako azda minimalizovať škody a zadržiavať ju tam, kde sa to ešte dá. Je to trend a ten nezadržíme.
Myslím si, že prvé, čo by sme, ako predstavitelia konštruktívnej, pluralitnej politiky (ku ktorej sa tak hrdo hlásime), mali urýchlene urobiť, je položiť si otázku prečo to tak je? Ako demokrati by sme predsa mali veriť inštinktom ľudu, ktorého vládou napokon demokracia zo svojej podstaty aj názvu je. Nemajú náhodou tí, čo prichádzajú s deštruktívnou politikou v niečom tak trochu pravdu a ňou získavajú rastúcu podporu voličov? Nezabetónovali sme si niektoré štruktúry a procedúry v tom našom demokratickom svete tak, že sa proti tomu inštinkty stále väčšieho počtu voličov búria? A tak sa stávajú stále prístupnejšími šikovným technikom moci, ktorí sľubujú lepší svet už tým, že ten, čo je, rozbijú. Neberme to prosím na ľahkú váhu! Mnohí si povedia, že je azda dobre, ak sa pod tlakom tohto deštruktívneho politického hazardu odstráni to, čo skôrnatelo, to, čo sa skorumpovalo. Ale proroci tejto deštrukcie sa ani veľmi netaja, že sú pripravení odstrániť z vaničky so špinavou vodou aj dieťa. Čo bude potom, o tom sú ticho.
Americký viceprezident J.D. Vance včera v Mníchove hovoril o tom, že slobodný svet je ohrozený viac zvnútra, ako zvonka. Viac tým, že sa spreneveruje základným pilierom, na ktorých je postavený, akými sú sloboda a úcta voči hlasu vlastných voličov ako rozpínavosťou Ruska alebo Číny. Iste, prvé. čo nám pri jeho slovách celkom prirodzene môže zísť na um je, že by si mal pozametať najskôr pred vlastným prahom. Lebo pre jeho bossa, ktorý sa dnes cíti všemocným, sú tieto hodnoty, pokiaľ sa týkajú jeho politických protivníkov očividne celkom cudzie. Ctí si iba hlasy svojich voličov a slobodu sľubuje iba im, nie tým, čo ho nechceli. Ale ono to aj tak zaberá.
Preto by bolo veľmi užitočné, aby sme sa zamysleli, v čom je táto deštruktívna kritika aj pravdivá. Podľa mňa v tom, že naša slabosť vychádza z nášho vnútra. Ak chceme byť odolnejší voči útočníkom zvonka, potrebujeme stále preverovať, ošetrovať a obnovovať základné piliere, na ktorých slobodná spoločnosť stojí. A základným z nich je viera v inštinkt svojho ľudu. Lebo ak chceme naozaj slobodnú, otvorenú a pozitívnu politiku, nedá sa to inak, ako s väčšinou voličov. Zabrániť deštrukcii, znamená presvedčiť ich. A asi aj rozísť so všeličím, čo nám možno bolo príjemné a milé, na čo sme si azda priveľmi zvykli, ale v tejto dejinnej skúške sa to pre otvorenú, slobodnú spoločnosť mohlo stať príčinou jej slabosti.