Ten dnešný masaker v Kremenčuku mi vyrazil dych. To nebol útok na vojenský cieľ. To je cielené vyvražďovanie jedného národa. Dokedy sa na to budeme spoza hraníc civilizovaného sveta bezmocne dívať a len držať palce? A podaktorí naši pacifisti naivne volať po tom, že treba rokovať, hoci niet s kým, a vlastne ani o čom. Inak ako silou, sa táto genocída nezastaví. Vo chvíli, keď Putin podpísal rozkaz k takémuto typu vojny (asi preto ju tak dôsledne volá “špeciálnou vojenskou operáciou”), prekročil Rubicon. Už niet návratu k situácii, ktorá bola pred vojnou. Áno, s Ruskom raz bude treba rokovať. Ale až vtedy, keď zločinnú avantúru, ktorú rozpútalo, prehrá. A keď tí, čo sa vo svojej dobyvačnej politike nezastavili pred systematickým zabíjaním mnohých tisícov nevinných ľudí, za to ponesú zodpovednosť. Čím skôr štátom NATO a Európskej únie dôjde, že to bez ich priamej vojenskej pomoci nepôjde, tým viac ľudských bytostí bude možné zachrániť. A bohužiaľ aj naopak.