Už niekoľko mesiacov zapisujem do mohutnej excelovej tabuľky knihy po mojich rodičoch. Je ich veľa a ide mi to pomaly. Hlavne preto, lebo sa do nich často začítam. Dnes ma chytil za srdce text, ktorý napísal slovenský filozof, prozaik, esejista, prekladateľ, básnik a účastník Slovenského národného povstania Pavol Strauss. Stretol som ho pár krát v Novej Bani, kde si s mojim otcom kúpili kedysi chatu. Zomrel v roku 1994 a práve dnes je deň jeho nedožitých narodenín (sto štrnástych). To, čo ma pri zapisovaní jeho knižky „Tesná brána“ zaujalo vám, milí priatelia, napíšem aj sem. Je to totiž nadčasové a hodí sa to do tejto doby tak, ako vtedy do jeho:
„Neznesiteľné je lamentovanie nad skazenosťou čias. Veď sme ich všetci spoločne kazili.
A koľkíže sa našli medzi nami, čo boli ochotní obetovať čo len štipku svojej samolásky, svojich záujmov – hmotných a spoločenských – za uzdravenie sveta?
Boh nám dal svet a slobodnú vôľu. Spotvorili sme si to sami. A musíme to sami dať do poriadku. Katastrofy a ťažkosti budú do tých čias trvať, kým záujem Boží bude medzi ľuďmi zaostávať za ich vlastnými záujmami. Lebo len ten sa môže nájsť, kto sa stratí.
Kým si ľudia neprestanú myslieť, že ten-ktorý spoločenský poriadok je pre nich a nie pre všetkých, sú iluzórne všetky nádeje. Jediná nádej je, že všetci zabudneme na staré nádeje.
Musíme si zvykať na nový tvrdý spôsob modlitby. Ako na mužné, žulové balvany. Až začneme uplatňovať voči sebe čiastku našich bezohľadností, ktorými traktujeme trpezlivosť Večnosti, začne sa ozajstná reforma spoločnosti. Lebo sa, konečne, nezmení len legitimácia a forma politickej emfázy – ale srdce.
Nasledujme toho, kto prvý začne nadávať na seba. Uverme tomu, kto prvý odpustí slabosti iných. Poslúchajme toho, kto prvý nájde formulu jednoty pre všetkých.“
Potiaľ Strauss. Myslím si, že je to podnetné zamyslenie v predvečer začiatku politickej sezóny, ktorej vyvrcholením budú o rok parlamentné voľby. Aby sme neprepadli klamnému pocitu, že sme pupkom histórie, a to, čo sa deje dnes a v tejto dobe, nemá obdobu. „Skazené časy“ nie sú iba teraz. Pavol Strauss si svoju úvahu o nich zapísal 28. mája 1950. Ale ako písal vtedy, čo sme si spotvorili teraz, musíme si to dať do poriadku zasa len my sami. Nikto to za nás neurobí. A ak chceme pre nás a naše deti lepšiu budúcnosť, nebude sa to dať asi napraviť bez toho, čo tento náš básnik napísal v poslednom odseku vyššie uvedeného citátu.
